Všetko už bolo povedané, všetko už bolo napísané
 
home > Próza > Všetko tu už bolo ...

Všetko už bolo povedané, všetko už bolo napísané, všetko sa už stalo, všetko sme už prežili a predsa sme všetko ešte neprecítili tak, ako je potrebné pre zrelosť ľudského ducha. Ale vieme rozoznať zrelosť ľudského ducha?!? Vieme kedy je jablko zrelé?!? Áno, lebo máme na to vedomosti, dokonca so skúsenosťami, a keď inak nie- máme dôveru, keď ho kupujeme v obchode. Jablko je radosť, hlavne keď ho vypestujeme či kúpime alebo môžeme niekde odtrhnúť zo stromu. Hnev je však vtedy- nie je to pravidlom, keď je jablko červavé, keď ho od ľaku z malého červíka odhodíme ďaleko a prebudenie sa z hnevu je; keď ním niekoho trafíme.

 

To prebudenie je však otázne, pokiaľ sa nenahneváme ešte viac. Hnevom vždy niekoho trafíme a trafením raníme. Trafený a ranený nám zas nahnevane povie, že sme „trafený“ lebo sme ho trafili. Nuž ale prečo by sme mali byť „trafený“?!? Veď sme trafili my a nie my sme boli trafený?!? Je to len Zákon spätného pôsobenia- v tomto prípade hnevu, nazvaný aj ako údel, osud či karma ak chceme. Lenže prečo ten trafený stál práve tam, kde sme hodili?!? Keď v tom hneve ani nevieme, kde sme chceli odhodiť vytúžené jablko s netúženým červíkom?!? Chceli sme ho len odhodiť a ako na zlosť ten nešťastník práve tam musel stáť. No zas Zákon príťažlivosti má na to zrejme iný pohľad, keby ten trafený nepestoval v sebe hnev ako my, nebol by trafený, minuli by sme ho a samozrejme nemohol by nás ani nazvať „trafeným“. Nemohol, lebo nesloboda ducha sa zvyčajne zakrýva hnevom.

 

Hnev je ako červík, zahryzne sa a hryzie, zožiera nás, my slabneme a on rastie. Časom začne meniť aj naše myslenie a krásne myšlienkove formy sa začnú pretvárať do všakovakých démonov. V slabej chvíľke, ktorú máva raz za čas aj netrafený človek, nás „trafených“ ovládnu démoni a začneme konať ako by sme za iných okolností ani nekonali, všetci sa zrazu zdajú byť nepriateľmi, dokonca aj tí, ktorí nám pomáhajú, či chcú pomôcť. Začínajú nám vadiť aj zvuky okolo nás, pochádzajúce nie z našej činnosti. Jediným dobrým je ten kto mlčí a je ochotný počúvať naše útrapy, potichu pritakáva a necháva sa ako upírom vysávať zo zdravého rozumu.

 

Démoni sa posilnia, zoberú si živiny z pôdy tvorcu hnevu a ten. . . vysilený upadá do ďalšieho kolobehu nekonečnej špirály hnevu. Podobne pôsobia aj takzvaní provokatéri, tí nasýtia svojich démonov ak sa rozčúli ten vyprovokovaný. Och, k čomu to je dobré takto sa trápiť, byť „trafeným“ či trafeným v podstate je to jedna cesta, jedna ryba, ktorá rastie, no nie?!? Z malej ryby je veľká ryba. Preto neobstojí ani výhovorka na menšie zlo, ktoré zákonite musí prerásť, a to si neuvedomujeme keď volíme, keď sa rozhodujeme o niečom.

 

Našťastie aj tá nekonečná špirála hnevu je konečná, a aby nám bolo jasné o čom hovoríme, predsa o depresiách. Depresií je viacej druhov, viac ako podvalov na štreke a ďalší mladí čakatelia ju nosia a skrývajú vo svojej skrivenej ilúzii svetonázoru. Depresia je však veľmi, veľmi široký pojem aj v kruhoch na slovo vzatých odborníkov, veď ľudský organizmus je košatý ako strom, vyrastá z koreňov a liečiť jedno jablko na strome nezvykne mať veľký význam.

 

Strom je predsa časť spoločnosti a tá je súčasťou príRODy , tá je RODičom s ktorej vzniká RODina a z nej náROD. Ten ROD stojí skutočne k zamysleniu sa k prapôvodu jeho významu do doby a od doby, keď sa nám poplietli jazyky. Nedostatok správnych živín pre strom je takou istou chorobou ako nedostatok správnych a správne prijatých informácií pre spoločnosť a to iste platí pre jednotlivca vlastniaceho pozemské telo. Nesprávna výživa, v našom prípade nesprávne informácie a ich spracovanie spôsobujú stavy nedocenenia, a to je jadrom všetkých neduhov, všetkých depresií.

 

Možno lepšie rozumieme výrazu komplex menejcennosti, než nedocenenie, to je jedno, je to v podstate to isté.

 

A tu sme doma stará mama, mama všetkých neduhov. Naučili sme sa príliš pozemsky hľadieť na okolnosti- bez ducha so studeným rozumom, na všetky javy okolo nás, všetko rozobrať až po atóm ba aj ďalej, dokonca aj v škriepení sa štiepiť. Duchovné sa prejavuje citom, to čo je cit je duchovné avšak nie to, čo je okultné, schované. Duchovné je jasné a zrozumiteľné, no akýsi okultizmus je úskok Lucifera v rukách márnotratných a márnomyseľných ľudí.

 

Vytvorili sme rôzne vedecké oddelenia, náboženské prúdy a umelecké smery až do takých vetví, že už nedovidíme späť odkiaľ korenia. Pozrime sa na to však zhora, nie zdola ako sme naučení, veď všetko vychádza zhora, z jedného jadra z jedného prapôvodu z jedným cieľom, aby ľudský duch dozrel k vedomiu seba samého. K tomu, aby to ľudský duch dosiahol sa však potrebuje aj trochu namáhať a čo je pozemsky námahou je duchovným rozjasnením.

 

Duch je predsa jadrom každého človeka, duch je predsa identita človeka ako jednotlivca a jeho zrelosť je štádium rozjasnenia teda aj vedomia ducha. Toto duchovné vedomie, ktoré sa tak rado zamieňa, však nesúvisí so spoločenským vedomím či vzdelaním, sú to len pomôcky k pozemskému prebývaniu. Nájsť vedomie seba samého, je to isté ako dosiahnuť vedomie, a to je jediná úloha, ktorú má ľudský duch. Túto úlohu nedostal, má ju na vlastné prianie a zato by sme mali byť vďačný.

 

Takže, ľudský duch sa odel do duše a potom až do pozemského tela, tak vyzerá pohľad zhora. Taktiež veda bez teizmu a umenia nie je veda ako nie je teizmus bez vedy a umenia úplným celkom. Dodajme len, že umenie bez teizmu a vedy nestojí za svojím pomenovaním. To bol tiež pohľad zhora. Ako tri prúty, a kto sa chce oháňať s jedným prútikom, nemôže byť celistvý. Jeden kráľ o tom niečo vedel. Jedine súlad tela s dušou a duše s duchom môže vytvárať zdravý celok.

 

Duch nepotrebuje nič iné len sa vyvíjať do svojej zrelosti, tak ako duša potrebuje správny myšlienkový chod, čo jej je aj vlastným vo svojom druhu a telo správne telesné živiny odtiaľ, odkiaľ pochádza. To je súlad. Lenže ak myšlienkové formy potlačia možnosť pôsobenia ducha, uväznia ho, nastáva priek a duch, teda jadro je nedocenené- obmedzené, vo svojej slobodnej činnosti. Kain zabíja Ábela, ako je to symbolicky vyjadrené.

 

Tým aj telesné orgány spájajúce túto činnosť začnú pracovať v nesúlade. Nedocenenie vytvára nervozitu, nervozita obavy a tie strach až závisť, prerastajúcu do hnevu. Môže sa stať, že sa hneváme alebo sme v obave ľahostajný k človeku, ktorý nám chcel dobre, nezištne pomôcť, ale vďaka naším neistým myšlienkam, pomoci sa nám akosi nedostalo, ale práve sa nám to zdá naopak, a to len preto, lebo sme pomoc nevedeli prijať pre bariéru nesúrodosti nášho hnevu a jeho dobrej vôle.

 

Skúsme posúdiť, kto je ako zodpovedný za odohratý dej?!? Tvorca hnevu, či ten ochotný?!? Verzia tvorcu hnevu je skreslená a on sám o nej často hovorí, ale je v nej aj toľko sebaľútosti, ktorej väčšina uverí. Ktože by chcel veriť tichému nenápadnému a tým zrejme nezaujímavému dobrákovi?!? Hnevom, aj naoko skrývaným, človek stráca prirodzenú hrdosť prislúchajúcu jeho druhu. A určite prerastie do pýchy, čo však ponižuje človeka pod jeho dôstojnosť a spolupatričnosť.

 

Okolnosti, rodinné či sociálne pomery alebo iné spoločenské zábrany môžu spôsobovať a prejavovať sa v rôznych formách v nemohúcnosti slobodného duchovného prejavu. To vtedy, keď je duch zrelší ako jeho možnosti, možnosti jeho prejavu. V takom prípade aj za ťažších okolností sa môže duch vycibriť pre zložitejšie a náročnejšie pozemské úlohy. Horšie je to však s lenivým duchom. Ako mu pomôcť, keď on sám nechce, keď sám vstúpil do myšlienkového labyrintu, kde jeden názor zabíja druhý svojou nezmyselnosťou, nesúrodosťou, kde slobodu ducha nahradilo pocitové sebectvo, kde všetko chcem bez malej námahy.

 

A keď malá námaha tak ma odmeňte, ľúbte ma a ľutujte. Ja za to stojím, veď vám to dávam najavo, dokonca až na obdiv.

 

Na toto všetko však pilulky nie sú, aj keď sa to tvrdí, že sú a sú účinné. No v skutočnosti môže liek rozhodnúť za človeka, čo chce a čo nechce?!? Liek potlačí vôľu, utlmí ju no nenahradí možnosť správneho spoločenského zaradenie sa, ba naopak. Nielenže na človeka sa hľadí ako na chorého ale časom v bezmocnosti tomu sám prepadá. Tým sa zabíja to, čo je živé, duch a jeho vôľa, a tam kde nemôže slobodne pôsobiť, ostáva len neduživé telo.

 

No mnohý by zúrili za svojou tiesňou, depresiou, keby ste im ju zobrali, už tak si na ňu zvykli lebo v nej majú zámienku pre lenivosť ducha. Ak niekomu stačí zámienka bez príčiny, teda aby účel svätil prostriedky tak prosím, nech zotrváva na obežnej dráhe svojho kolotoča, svojej nezmyselnej špirály až kým pocitové stavy prerastú v inú vážnu až života ohrozujúcu chorobu.

 

Ľudský duch dozrie, keď dosiahne jemnosť úrovne miesta odkiaľ vyšiel, teda odkiaľ pochádza- z Raja. Naučme sa rozlišovať a pozrime sa na to teraz zdola. Z každej informácie máme rôzne pocity, pocity sa menia lebo patria k telu a telo sa mení tiež. Raz nenávidíme milovanú osobu a inokedy milujeme nenávidenú. Raz oklameme my, a potom nepochopiteľne naletíme klamárovi. Niekedy sa nám chce a inokedy nechce vôbec nič.

 

Všetky tieto pocitové zážitky sú premenné ako hmotnosť sama. Raz sme tu a raz v záhrobí a potom zasa tu, aj keď výzorom iný, ale sme to stále my a to by mal každý cítiť lebo cit patrí k duchu, je to jeho prejav a pocit je prejavom tela a myšlienok. Je len rozdiel, čo alebo kto v akom pomere ovláda mozog, temperament tela alebo cit ducha. To všetko tu už bolo- DÉJA VU.

miroslav schindler

 


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471