Ticho odhalí
 
home > Próza > Ticho odhalí

Rozhovory ľudí sú rôzne, rozmanité, ale aj tie dlhé ostávajú, len krátku dobu v pamäti  prítomnosti. Ako náhle odpovieme – ďakujem, mám sa dobre- niekedy to ani nestihneme, spúšťa sa lavína slovných fráz. Zrazu sa ocitáme všade, len nie tam kde práve sme. Téma za témou nečaká na odpoveď, jedna myšlienka predbieha druhú vo svojej chvíľkovej dôležitosti, a hoci sa názory jednej a tej istej osoby navzájom až podozrivo často popierajú, neuberá to na závažnosti tohto druhu modernej zábavy. Ako keby sme noviny čítali. Takto cifrovane premieľať, rozvlačovať, nemá hádam obdoby v celej histórii ľudstva a pevne verím, že už ani nebude mať v skorej budúcnosti. Rozmanité, rôzne sú ľudské rozhovory a predsa majú jedno spoločné, špiniť si do vlastného hniezda. Hovorieva sa, že všade inde sa majú lepšie, všade inde už majú to alebo ono, jednoducho všetky klady sú zrazu mimo nás, len nie u nás doma v našej krajine, ale hlavne v našom vnútrajšku a zabúda sa na skutočnosť možnosti vlastnej voľby, že sme sa sami rozhodli byť nešťastnými. Duto nešťastnými. To, že si niečo o niečom myslíme, a hlavne to, čo nám ako hotovú myšlienku podhodili tvorcovia moderných frázovitých čačiek, ešte neznamená potvrdenie správnosti, predsa svet sa netočí tak ako si my myslíme alebo ako by sme v samopaši chceli, či ako sa nám to niekto snaží nahovoriť. Koľko krát sme sa niečomu, čo sa zdalo byť presvedčivé oddali a potom sme boli z toho sklamaný?!? Nuž ale také si nezvykneme priznať, veď by sme boli oklamaní sami sebou, a priznanie dnes bolí, hlavne pred druhými.  

 

Špiniť si do vlastného hniezda, nie je nič iné ako závisť, a tak isto velebiť kadečo iné, čo nie je našou osobnou samozrejmosťou. Našou osobnou samozrejmosťou, by mal byť náš vnútorný svet a čím je väčší, o to menší priestor ostáva pre dutosť. Vnútorný svet je v podstate náš vnútorný život, bez ktorého človek nielenže nevie nájsť seba samého, ale zákonite stráca aj domov. Ak sa niekto nenájde v sebe samom, ako sa chce nájsť mimo seba?!? Veď len tak, že si ctíme- čo je cit, seba samého, môžeme si ctiť svojich blížnych. Bez citu však nemôžeme milovať, a kto už raz miluje, nepozná závisť a samozrejme si ani nešpiní do vlastného hniezda. Tak o čom to potom je?!? Svet stráca ľudí, ale Svet potrebuje ľudí ako kormidelníkov, ako kapitánov, ale nie kapitánov Titaniku. Človek má byť v sebe samom vedec, umelec a zbožný. Či to nie je radosť, keď niečo objavíme?!? Keď k niečomu dospejeme a to niečo robí z nás ušľachtilého človeka?!? A či nie sme väčším umeleckým prínosom v harmonickej rodine ako ktorýkoľvek snobský umelec. A či nie v sebe máme budovať cirkev, vlastnú zbožnosť, než v uctievaní samozvaných hodnostárov?!?

 

Majetok, bohatstvo vždy stojí mimo nás. My nie sme predsa náš majetok. Majetok je len nástroj a nástroj môže byť prekliatím, nešťastím pri nesprávnom zaobchádzaní. Hnevom strácame vedomosť, obvinením silu a túžbou šťastie. Tak načo sa hnevať obviňovať až bažiť. Šťastie predsa nemôže byť mimo nás, veď by sme ho ani nemohli nájsť. Šťastie je skrze JA, ako to povedal Syn Boží a nie skrze MŇA, ako sa nám to snažia nahovoriť. Len cez JA sa dá docieliť k večnosti, čo znamená, že JA je menom večnosti. Sme súčasťou vesmíru a stratou JA sa stráca identita, vlastným rozhodnutím sa tak človek vymazáva z Knihy Života. Vše temné v našom okolí pochádza z temnoty srdca a to je nešťastie. Nešťastný človek v sebe zadržiava lásku, uzatvára sa pred Svetom, čím ľudí len zotročuje, trápi ich. To však nie je výhra ani pre jednu stranu. Otvorme sa Svetu, aby sa nám aj on mohol otvoriť, vo svojom tichu zistíme kto sme a budú nám zodpovedané všetky otázky. Koniec koncov sme súčasťou vesmíru.   


miroslav schindler


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471