Smiech cez slzy II. Časť
 
home > Próza > Smiech cez slzy II. Časť

S M I E C H  C E Z  S L Z Y  II. Časť

 

     Dnešný človek sa javí pred vesmírom, ako kvapka v daždi, ktorá si myslí o sebe, že je dôležitejšia, než celý dážď. Nie je to len metafora, tá kvapka bola parou a na paru sa znova premení, či sa jej to páči alebo nie. Tak, ako z kukly húsenice, krásny motýľ vyletí. Znie to rozprávkovo, je to však viditeľný jav. Napriek tomu, každý z nás ľudí, má svoje poslanie, svoju úlohu, svoj neoddeliteľný podiel tvoriaci úžitok pre celok. Vesmír je trpezlivý, lebo je dokonalý vo svojich zákonoch a je pripravený usporiadať celé to pieskovisko, ktoré sme boli rozhádzali, ako neposlušné deti.

Či nás to usporiadanie  bude bolieť  alebo nie, záleží len na tom, kedy si prestaneme hádzať piesok do vlastných očí. Už len depresívne stavy a rôzne alergické formy, nám naznačujú skutočnosť nášho nesprávneho smeru. Inak tieto stavy, by  nemali dôvod pôsobiť. Zavše, ak niekto nechce iným spôsobom dôjsť k poznaniu, tieto chorobné stavy sú opodstatnené, nútia človeka k hlbšiemu precitnutiu, svojim pôsobením obmedzovania. Ľudská nepohoda je len to, čo sa nepohodne s vesmírom a hľadanie toho stáleho-  ale. . ., ale. . ., ale. . ., nás naďalej zdržuje pred pochopením  seba samého. Vytvorili sme si svet falošných obrazov, ktoré žiaľ, uznávame za pravé a jediné. Akoby niečo iné, alebo iný spôsob ani nemohol byť. Keďže sme súčasťou vesmíru, nosíme ako oblečenie z každej tejto časti vesmíru. Každá jedna časť je rovnorodá, svojej vlastnej- každá vo svojej úrovni, kde sa práve nachádza.

Poznanie vesmíru zbytočne budeme hľadať v atómoch, či v kvarkoch alebo v iných, ešte menších časticiach. To nás utvrdzujú len a len v existenciu mikrokozmu, rovnako neviditeľného aj v iných dimenziách, ako radi nazývame jemno hmotný svet- paralelné svety, čiže záhrobie. Vesmír je predsa obraz a naše schopnosti sú dané prijímaním a vytváraním obrazov, vždy v rovnorodej sfére, v ktorej sa práve nachádzame. Preto sa naša pamäť, ani nemôže ukladať v mozgu, veď po pozemskej smrti, keď odumiera aj mozog, by sme boli znovu nikým a ničím, bez formy. Vedomie vytvára formu, a aby sme to vedeli správne pochopiť, teda vytvoriť si správny obraz, potrebujeme čerpať z vlastnej pamäte, z vedomia.

 

     Ľahnime si na zem a skúsme vnímať tú farebnú krásu nad sebou. Môže to urobiť však len ten, kto sa dokáže na chvíľu uvoľniť  od bežných pozemských starostí a zvyklostí, ktoré by inak rušili toto spojenie. Nuž tí, ktorí si ľahli na brucho, sami sa oddelili od ďalšieho poznania. Najväčšou bariérou je práve táto neschopnosť, zbaviť sa silného telesného pocitového ega, a stavia nás chrbtom k poznaniu, bráni nájsť bezprostrednú blízkosť prírody. Pozor, nočná obloha v nás evokuje iné spomienky, pozemskej minulosti a zároveň túžbu návratu domov, do duchovna. Pri dennej sa zjaví modrá klenba, spomienka na modrý ostrov, ktorá nám sama od seba, začína v mysli vybavovať predstavy prítomného cítenia. Protipólom je pevná zem, dodávajúca istotu vlastných skúseností, pri putovaní  vesmírnymi diaľavami.

Uvedomme si, že sa nachádzame v neskoršom stvorení, v hmotnosti, ktoré nemá nič spoločné so Stvorením. Stvorenie stojí samostatne, nezávisle  nad neskorším stvorením a skladá sa tiež zo siedmych stupňov, ktoré môžeme radiť zhora dole.  Lenže Stvorení boli Stvorení, nemuseli sa vyvíjať, čím od počiatku majú vedomie seba samého. Stvorení nepodliehajú vývinu, až v nižších úrovniach Stvorenia sa môžeme stretnúť aj s deťmi. V týchto nižších úrovniach, je už Tvorivá Sila Ducha Stvoriteľa slabšia, zato týmto deťom ešte nenáleží nutnosť vývoja, nemusia sa stať dospelými ak nechcú. Nachádzajú sa tu aj hovoriace zvieratá a iné bytosti, napriek tomu, nie sú duchovného druhu ako ľudia, ale bytostného. Nemôžeme ich porovnávať ani s pozemskými zvieratami. Na najspodnejšej hranici Stvorenia, v siedmej časti, sa nachádzajú už len iskry duchovných zárodkov, ktoré nenesú v sebe toľko sily, aby sa sami mohli sformovať k vedomiu, no predsa obsahujú predpoklad schopností, vlastného vedomého života. Tieto duchovné zárodky, sme boli my, pozemský ľudia. Prebývajúci tu pod krásne modrou klenbou oblohy, ktorá presvitá zlatistou farbou vyšších svetov Stvorenia. Pozemská obloha nám ju len zhruba pripomína. Práve v tejto časti sa oddelene nachádza, aj modrý ostrov so zlatými uličkami, kde sa smú vrátiť vyzretí ľudskí duchovia, po preputovaní hmotnosťami.

Ako sme si už povedali, vedomie vytvára formu. K tomu tieto iskry duchovných zárodkov potrebujú vonkajší popud, aby prebudili v sebe schopnosť, stať sa vedomím. O to sa starajú bytosti, aby tieto zárodky nevyhasli, akoby šípmi pohnútok, podnecujú tieto iskry duchovných zárodkov, ktoré nesú v sebe túžbu po poznaní vlastného sebavedomého života. Tu vznikla prvá prosba, niesla sa až hore celým Stvorením, a ktorá bola Stvoriteľom vypočutá. Z Jeho Milosti sa začala bytostnými silami, výstavba neskoršieho stvorenia, ktorá je len prístavbou Stvorenia a tiahne sa popod, ako veniec hmotných svetov.

 

     Teraz nebudeme hovoriť  o pozemskom zrodení človeka, ale o jeho ceste zo Stvorenia, sem na Zem, tak ako sa to udialo skôr, než sme sa tu začali vteľovať, inkarnovať. Plynulým priebehom tohto deja, získavame obraz vlastného vývoja. Vývoj však nezačal tu, na hrubo hmotnej Zemi, ako si to dnes v otupenosti z namyslenia radi predstavujeme a žiaľ, už inak ani nevieme. Teraz poďme pekne poporiadku, zhora dole, lebo sa nám to stane nepochopiteľným. Ak tomu chceme porozumieť, musíme si vytvoriť správny obraz, nedomýšľať si to, čo sem nepatrí, a vychádzať z javu, že všetko sa na všetko podobá. Teda aj tu na hrubo hmotnej Zemi je to podobné ako inde, na obraz obrazu, i keď z prirodzenosti v iných časových úsekoch.

Tak, ako to poznáme z chemických reakcií, pri zlučovaní prvkov je potrebná určitá zhodná teplota, a takto je to aj pri ľudských vzťahoch. Keď vyhasne prvopočiatočný ideál, vzťah sa ochladí a delí sa, namiesto toho, aby spojoval, ako pri počiatku. Veď vlažné vzťahy, nie sú len slovnými hračkami. Preto, keď povieme, že túžba je rozžeravením sa, je to správne. K hmotnému spojeniu je potrebná túžba po poznaní, ak sa stratí, stráca sa aj dôvod k spojeniu, teda možnosť. Takým ľuďom sa stráca aj zmysel života.

Keď sa iskra duchovného zárodku, prežeraví túžbou  po sebapoznaní, je vypudená alebo vyhnaná z Raja, na putovanie hmotnými svetmi. Je to prirodzený jav, a nie trest. Hneď na prvej bytostnej úrovni neskoršieho stvorenia sa jej uchopí jedna z mnohých tu prebývajúcich bytostí, okrídleného, nežného, ženského vzhľadu. Od tejto bytosti, duchovný zárodok ihneď dostáva akýsi šat bytostného druhu, rovnorodý tejto úrovni. Teraz, už iskru vnímame v skutočnej svojej podobe, predtým neviditeľného tvaru, ako schúlené dieťatko. Veď všetko vo Stvorení, od počiatku nesie v sebe predobraz budúcej formy. Je to viditeľné aj tu na Zemi, ako z malého semiačka vyrastie mohutný strom. Tento zárodok už vníma svoje okolie, no len podobne ako v spánku a celým územím znejú jemné melódie, spevy víl na jeho podporu a posilnenie. Tieto spevy a samotná tu znejúca hudba vytvárajú obrazce, tvary, ktoré inšpirujú zárodky k ďalšiemu putovaniu. Tieto inšpirácie, zároveň navodzujú rozmanité smery pre zárodky. Nie je to tak dávno, keď ešte ženy spievali aj tu na Zemi svojim deťom pri kolískach.

Z ruky do ruky, si potom podávajú nežné bytosti  toto duchovné telíčko, cez medzistupeň, do nižšej už hmotnejšej bytostnej úrovni, kde zárodok dostáva ďalšie zahalenie, už hmotnejšie. Nižšia úroveň sa nachádza pod prvou úrovňou, je to fyzikálny jav, platí aj tu na Zemi, čím ľahšie tým vyššie, čím ťažšie tým nižšie. Ďalší šat nesie v sebe predobraz kvetiny a úzko sa sním spája. Je podobný semiačku, ako perinka pozemských detí, a už čiastočne s podobou spiaceho dieťatka, držiaceho v ruke svoj dar, bytostnú podobu toho- ktorého kvetu, z ktorého sa smie v ďalšej nižšej úrovni vyvíjať. Medzistupňom krištáľovo čistej druhej bytostnej ríše a jemno hmotnou záhradou duší sú rozsiahle krajiny, pozemsky nepredstaviteľnej, až rozprávkovej krásy. Mohutné stromy, šťavnaté plody, ružové kvety, zurčiace potôčiky, studničky a šíre lúky v rôznych farebných podobách s rozmanitými stavebnými prvkami a hladiny priezračných vôd, to všetko zrkadlia. Zvieratá tu žijúce, sú čiastočne vedomé, úplne iné ako prebývajúce na Zemi, žijú v harmónii s pomáhajúcimi bytosťami. Donedávna o týchto úrovniach ešte niektorí ľudia vedeli rozprávať príhody, rozprávky, no žiaľ dnes by to bolo na smiech, odsunulo sa to do ríše fantázie a bájí. No v mnohých knihách a filmoch sú ešte niektoré obrazy zachytené, i keď skomolené pozemskými pojmami.

 

     Ďalšia cesta duchovného zárodku je už teraz rôzna, záleží z ktorého miesta sú vyprevádzané, no vždy sú starostlivo zaopatrené. Buď sú ukladané do prútených košíkov, vystlaných listami kvetov a pokladané na hladinu vôd, ktoré zlaté rybky smerujú k prúdu tokov pretekajúcich cez údolia a nivy, až k hraniciam jemnej hmotnosti. Alebo sú privolané vtáky s dlhými nohami, ohnivočervenej alebo bielej farby. Spiaci zavinutý zárodok uchopia z listov kvetov za pruh látky do dlhého zobáka a s istotou sa sním vznášajú. Znie to neuveriteľne, ale je to tak. Tak ako pozemsky považujeme vznik , zrodenie človeka za zázrak, aj táto zázračná cesta smerom k hmotnosti je nutná. Prešli sme ju všetci, ktorí tu na zemi prebývame a inej cesty sem niet, či sa nám to chce veriť alebo nie. Je to taká realita, ako pozemské plodenie, ktoré dodnes vnáša medzi ľuďmi, ešte stále veľa nevysvetliteľných nejasností a predsa to berieme, ako samozrejmosť.

Zárodok, ktorý prevzali pestúnky už v jemno hmotnej úrovni, je vždy presne tam prinesený, k tým záhonom, akého druhu drží dieťa kvet v ruke. Časť jeho závoja sa vloží do pôdy jemno hmotnej záhrady a vyrastie z neho kvet, zodpovedajúci bytostnému predobrazu. V kalíškoch púčikov potom driemu duchovné zárodky, dozrievajú k vedomému prebudeniu a zároveň sa formuje detské telíčko. Keď sa zárodok prebudí k vedomiu, otvorí sa kvet rastliny a samotný zárodok vkĺzne už do pripravenej utkanej duševnej schránky, ktorá je rovnorodá jemno hmotnej úrovni. To je tá duša, o ktorej sa hovorí. Láskyplne sa mu prihovárajú pestúnky povzbudzujúcimi a posilňujúcimi slovami. Po zotavení je opatrne vybraté z kvetu, a tak ako vo všetkých úrovniach, aj tu v sprievode spevu je prenesené do ďalekých záhrad, kde je uložené už do postieľky, akých je tu nespočetné množstvo rôznych tvarov. Pripomeňme si, že aj vaječník pozemskej ženy počas ovulácie, je podobný rozvíjajúcemu sa puku kvetiny.

Ďalší vývoj sa prejaví  doľahnutím vábivého tónu. Výraz dieťaťa sa zmení v spokojný úsmev a  vystrieda ho túžobné načúvanie. Po chvíľke počúvania a silnejšej príťažlivosti  tónu, vydá zo seba prvý zvuk. Vtom už pri postieľke stojí vznešená opatrovateľka, prihovára sa mu, berie dieťa do náručia a vychádza s ním von zo záhrad. V týchto úrovniach sú už prítomné aj bytosti mužského pohlavia, nie ako opatrovatelia, ale z dôvodu vnášania mužskej polarity. Opatrovateľka potom širokým schodiskom zostupuje k zlatej bráne, kde ich čaká bytostný služobník, neveľkého vzrastu so stareckým výrazom múdrosti. Chlapík prevezme dieťa do náruče a stratí sa v jemnom opare ďalšieho medzistupňa, teraz už k skutočným záhradám jemno hmotnosti. V týchto záhradách už duchovné iskry nesú tvar malých detí. Môžu tu bezpečne pobehovať, hrať sa s tu žijúcimi bytosťami, ktoré ich povzbudzujú v ďalší rast. Tieto deti nie sú súrené vo svojom vývoji, vývoj je individuálny, každý podľa svojich schopností a snahy. Z pozemského merania času to môže trvať aj stotisíce rokov, kým tieto deti dospejú k vzhľadu dospievajúceho. Sprvoti detské duše navštevujú opatrovateľky, hrajú sa s nimi prítulné zvieratá a pomaly získavajú výraznejšie osobné rysy. Potom k ním už prichádzajú nie len bytosti, ale i ľudskí duchovia pripomínajúci princov, rytierov a princezné, ktorí im rozprávajú v obrazoch  o dianí v hrubo hmotnosti, teda na Zemi. Týmto sa im rozvíjajú duševné sily, a následne prežívajú nutkanie vnoriť sa do hrubej hmoty, aby sami mohli precitnúť a silnejšie prežívať, zatiaľ len tušené. V týchto úrovniach je už rozhodnuté o pohlaví, duše sa formujú buď zdržanlivejšieho, pasívneho  ženského vzhľadu alebo silnejšieho, aktívnejšieho- svojou hrdinskou túžbou, do mužského vzhľadu.

 

     Najhmotnejšou časťou neskoršieho stvorenia, je hrubo hmotnosť. V hrubých obrazoch ju môžeme rozdeliť do troch častí a to, ako jemná hrubo hmotnosť, stredná hrubo hmotnosť  a hrubá hrubo hmotnosť. Táto tretia najhrubšia časť je naša Zem a okolitý vesmír vnímaný pozemským zrakom. Opísané stupne sú pod sebou, tak ako všetky doteraz spomenuté, či v jemno hmotnej alebo v bytostnej sfére, od najjemnejších po najhmotnejšie. Hádam nie je ťažké si predstaviť, že ľahšie, jemnejšie je stále hore a ťažšie hmotnejšie, je klesajúcim smerom nadol. Je nutné si povedať, že hrubo hmotnosť, ako taká, ktorá bola teraz opísaná sa delí ešte na sedem častí, a to, ostrovy sídliace vedľa seba, nie pod sebou.

Vráťme sa však späť do jemno hmotnej ríše, kde čakajú netrpezlivé zárodky už sformované vo svojej duševnej schránke, pripomínajúce pozemských adolescentov. Čistota, detskosť, zasnenosť sú tou krásou sprievodného javu vrúcnej túžby po poznaní, duší čakajúcich na inkarnáciu do hmotnosti. Teraz pre duchovný zárodok, nesúci už obal duševnej schránky, nastáva chvíľa, keď bude musieť prijať zahalenie úplne cudzorodej hmoty, hrubo hmotnosti. Ani tu duša nie je nechaná napospas, je sprevádzaná pomocníkmi a pred vstupom do hmotnosti prechádza Archou Zmluvy. Tu sú uložené všetky podstatné zákonitosti, nutné pre ďalšie prebývanie v hrubo hmotnosti, ako boli určené Stvoriteľom.

V jemnej hrubo hmotnosti sa duša zahaľuje plášťom, rovnorodým tejto hmotnosti. Je to nutné pre ďalší zostup, lebo v tomto plášti sa formuje už DNA, a taktiež, tu sa rozhoduje, v ktorej časti alebo na ktorom so siedmych ostrovov bude duša pokračovať vo svojom vývoji. I keď to skutočné rozhodnutie nastalo ešte v prvom okamžiku formovania telíčka v bytostnej sfére, keď na duchovný zárodok doliehali spevy víl, teraz nastáva správne včlenenie doterajšieho vývoja. Sedem ostrovov je sedem pre nás nepredstaviteľne veľkých vesmírov a jeden z nich vnímame na nočnej oblohe, tu zo Zeme. My, žijúci tu na Zemi sme súčasťou ostrova Efezu, veľkej vesmírnej časti hrubo hmotnosti. Keďže iné miliardy zárodkov, podľa svojich vlastností, sa museli vteliť do Smyrny, do Pergama, Tyatiry, Sard, Filadelfie a do Laodicey. Výber je vždy podľa vlastností, kde- ktorej duše bude najlepšie  vyhovovať v ďalšom osobnom raste, teda duchovného vývoja. Nie je možné dušiam, medzi jednotlivými inkarnáciami, prechádzať z ostrova na ostrov. Kde počala svoju púť, v tej časti ju musí dokončiť preputovaním hmotností, buď ako zrelý duch, vedomí seba samého alebo v rozklade hmoty, ako nepoužiteľný pre ďalšie bytie.

Z jemnej hrubo hmotnosti potom duša zostupuje do strednej hrubo hmotnosti, známej ako éterický svet alebo astrálna sféra. Keď sa naplnila podstata otehotnenia pozemskej ženy, tak  sa začína formovať  predobraz tela, výber rodičov a všetko to, čo predchádza pozemskému narodeniu dieťaťa. Duša je celý čas v blízkosti matky, spojená s telíčkom plodu. Bytostné sily zahaľujú dušu jemnými vláknami, čím ju uvedú do stavu polo bdelosti, jemného spánku až do doby vtelenia sa do pozemského telíčka. Vtelenie nastáva v polovici tehotenstva, znakom sú prvé pohyby plodu.

Takúto krásnu cestu nám pripravil Stvoriteľ, sem na Zem, aby sme mohli žiť vo vedomí a stať sa rovnocennými s tými, ktorí boli stvorení. Samozrejme, dnes sem neprúdia nové duše, všetci čo tu žijeme alebo prebývajú v záhrobí, už minimálne raz boli inkarnovaní na Zemi. Ďalšie čisté, nepoškvrnené duše, čakajúce v jemno hmotnosti, sa môžu inkarnovať, vždy len do svetov, vesmírnych častí, ktoré nie sú prezreté ako naša Zem. Naviazali sme si osudové vlákna a niektoré tak silné, že sa nevieme odpútať od hmotnosti. Máme predsa splatiť všetko do posledného zrnka piesku. Nasvedčuje tomu aj zmýšľanie dnešného človeka a nechuť k pokore. Preto si ani mnohí neuvedomujeme, že práve žijeme v najtemnejšej dobe všetkých dejín, a že práve už prebieha Posledný Súd. Šťastný to ten, kto sa bude vedieť oslobodiť a vrátiť sa do zlatých ulíc rajského domova, modrého ostrova.

miroslav schindler 


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471