Smiech cez slzy I. časť
 
home > Próza > Smiech cez slzy I. časť

Vysloviť „VIEM“, je obrovskou návnadou pre rybára, loviaceho ľudské duše. Nechápavo tápeme v marase myšlienkových foriem, ktorých sme si boli sami tvorcovia, či z nátlaku alebo z vlastnej nevedomosti. Chytili sme sa na návnadu lží. Vyslovením slova „viem“, sa zoskupujú spätne pôsobiace sily. Ak skutočne vieme, tieto sily nás podporia, ale ak sme len počuli, videli či učili sa o niečom, vtlačia nás do konfrontácie názorov, že môže byť všetko inak. Čím viac si vedomosti namýšľame, o to ľahšie nás môžu spätne dobehnúť. Vedieť môžeme len to, čo sme sami prežili, ale aj z toho len to, čo sme precítili. Pokiaľ neprecítime udalosti, ktoré zažívame, stále sa nám budú opakovať v rôznych formách. Bez slov a násilia nás to núti porozumieť zákonitostiam, určených pre náš rast. Zdravé myslenie, nedovoľuje človeku vyjadrovať sa a vyvyšovať sa nad udalosťami, ktoré neprecítil, formulovať a šíriť ich ďalej, ako pravdu svojho vedomia. Pravda vedomia, musí vždy stáť vedľa svedomia. Ak tomu tak nie je, pre mnohých by bolo lepšie ostať nemými alebo negramotnými, ak hovoria a šíria polopravdy. Spätné účinky tohto správania, sú čím ďalej, tým lepšie viditeľnejšie v bežnom živote, ako aj v sociálnych, mediálnych, vedeckých či v politických sférach.

Viem, je osobná časť vedomia, ktoré nás vedie, ktoré nás nesklame, a ktoré nám nikto nemôže vziať. Ani z donútenia priznania pred fyzickým zničením. Viem, je istota pred premenou fyzického, hmotného sveta. Dobro, teda Pravda, sa nikdy nevnucuje, neupozorňuje na seba krikom, v tichosti pôsobí a trpezlivo čaká stále na svojom mieste. Pravda je jednoduchá a jasná, pre každého zrozumiteľná. Je len na nás, kedy ju začneme hľadať a kedy ju dosiahneme. Nie je ani také ťažké ju nájsť, v tomto hluku temna, teda klamu. Klamstvo, temno na seba upozorňuje, dáva o sebe vedieť, avšak vždy niečo tají a je komplikované, ťažko sa mu rozumie, je zahalené závojom tajomstva, akoby bolo len pre vyvolených a ostatní mu majú slúžiť a obdivovať ho, nepýtať sa a neuvažovať nad tým, čo ponúka. Vydáva sa za spasiteľa. Najskôr všetko utají ,a potom prichádza, a tvári sa, že len ono môže ako vyvolené zachrániť, a to vždy z toho čo samo zničilo pre svoj prospech. Svoje obchodné rozhodnutia činí za každú cenu.

 

     Za vše hovorí, že ak sa dvaja hádajú, určite to nie je to čo vedia, ale to, čo nevedia. Sú cudzincami sami pre seba. Či sa tieto hádky, uskutočňujú v krčme alebo na politickej scéne, pre zákonitosti je to jedna skutočnosť- násilie. Násilie môže pôsobiť  len mimo ľudského ducha, je vedľajším produktom, a tí čo ho využívajú, žijú svoj nevlastný život, faloš. To, čo získavame násilím, nikdy nemôžeme vlastniť, nikdy  nebude naším vlastníctvom, a nikdy to nebudeme ani my sami. Veď je to mimo nás, a kto chce vlastniť niečo mimo seba chce vlastniť prírodu, jedine tá vytvára všetko to, čo je mimo nás. Príroda je bytostná časť vesmíru, my sme z duchovnej časti, no bytostná potrebuje duchovnú pre oživenie a duchovná bytostnú pre tvorbu. Prírodu môžeme používať, no nikdy nie vlastniť. Prírodou nie sú len stromy, tráva, kvety, horniny či vzduch, príroda je aj to, čo nevidíme pozemskými očami, ale zas vidíme po pozemskej smrti. Prírodné bytosti tvarujú naše myšlienky, ale sme si za ne zodpovední, ako myslíme, tak ich tvarujú. Človek využívajúci silu svojho ducha, svoje vedomie so svedomím, žijúci v zákonitostiach, vytvárajúci čisté myšlienky, ktoré podporujú duchovný rast svojich blížnych, dáva podnet bytostiam formovať svoje okolie do čistého a priezračného toho, čomu hovoríme príroda. Takáto príroda je ľahká, povznáša celú planétu do vyššej súčinnosti, spolutvorbe s vesmírom. Podporuje človeka v poznaní a láskyplne ho vedie k dozretiu vedomia, veď takto človek vracia späť do kolobehu vesmíru pretvorenú energiu, ktorú odtiaľ dostal. V opačnom konaní človeka, v sebeckom a násilnom, prírodné bytosti musia formovať iné myšlienkové útvary, zo strachu fantómov, z násilia démonov a pod. až po fúrie.

 Prírodné bytosti tvoriace myšlienkové útvary, konajú len svoju povinnosť v prírode voči slobodnej vôle človeka. Fantóm vytvorený zo strachu, pobáda človeka ku strachu, strach je jeho živnou pôdou a čím viacej mu ho človek poskytuje, o to viacej si ho žiada. Zodpovednosť za to nesie človek svojím konaním.  Démoni a fantómovia, nie sú bytosti ,ako sa mnohý nazdávajú, sú len myšlienkové formy a ich trvácnosť je závislá,  na podpore myšlienkových živín zo strany človeka. Po lopate, keď ich prestaneme živiť svojimi myšlienkami, uschnú a odpadnú. Prírodné bytosti , určené k formovaniu myšlienok nemôžu predsa vytvoriť bytosť, iba formu myšlienky, ani človek to nedokáže, bytosť vie stvoriť len sám Stvoriteľ. Sme tu nato, aby sme duchovne dozrievali, kvôli tomu sa vytvorila celá viditeľná aj neviditeľná príroda, z milosti k nám. A, my sa chováme, doslova vychovávame namiesto vďaky ako „múdri stvoritelia“.

 

     Našou úlohou je rozoznať, čo je klam a čo skutočnosť. K tomu nám pomáha vonkajší svet, čiže príroda, ktorú ako ľudia tvarujeme za pomoci bytostných síl. Naivne sa presviedčať, že môžeme vlastniť prírodné majetky, je len domýšľavosťou. Všetko čo máme je pre potrebu používať a nie pre potrebu vlastniť. Vyvrátiť to môže iba ten, kto sa chce stať otrokom svojho akože majetku, potom ho však aj s pomyselným majetkom vyvráti vesmír preč do rozkladu hmotného. Prečo nás je tu tak veľa na Zemi za posledné storočia?!?  Lebo pred Súd predstupuje každý, a to sú tí, ktorí tu boli, minimálne aspoň raz vtelení.  Kým nenastane koniec triedenia, nikto nový nemôže vstúpiť do tohto kruhu, vývojovej etapy. Musí nám byť z toho jasné, že naši predkovia sme boli my. Že súčasný stav, je podporovaný, našimi predchádzajúcimi skutkami a túžbami. V minulosti sme toho vedeli omnoho viacej, i keď sa teraz pozeráme na našich predkov, ako na nevzdelancov, na pohanov. V minulosti sme boli spojení s prírodnými bytosťami, s vládcami živlov a tušili sme, že nad tým všetkým stojí JEDEN- ODIN- ADIN. Vtedy sme vedeli o svojej nezrelosti k monoteizmu, tak ako dieťa vie, že raz bude dospelé, ale nevie aké to bude. Dnes sa tvárime, že vieme o Jednom Bohu, pritom vlastným zavrhnutím nepoznáme k nemu cestu, a to je príroda so svojimi bytosťami.

Z jednej strany sme aj zástancami prenosu myšlienok, z druhej to zavrhujeme a hľadáme akési dôkazy. So stlačením zapínača si spustíme televízor, počítač a dokonca už aj malé dieťa „vie“, že je to prirodzené, slovo je samozrejme odvodené od slova príroda. Všetci „vieme“, ako sa prenáša obraz do televízora, ako sa pracuje s programami, žiaľ nenašiel sa nikto, kto by sa úprimne priznal, že nevie ako presne táto činnosť prebieha,  ale hlavné je, že je to pre nás samočinné, samozrejmé. Dennodenne sa vysielajú do prijímačov hrôzostrašné obrazy, intrigy, nato podporované našimi myšlienkami a popri tom nemáme ani tušenia, akú silu tým naše myšlienky podporujú. Veď technika pracuje na tom istom princípe a vtom istom princípe ako naše myšlienky. Nie je na vine technika, ale naše „VIEM“, ktoré podporuje namyslenosť. My by sme už mali stáť nad technikou a plne využívať vlastné sily, a nie sa ňou nechať oberať. Táto skutočnosť nás dostáva do stavu nad zdravého myslenia, čím sa snažíme zakryť zabudnutú vedomosť o prírode. Toto všetko tu už bolo. Ani si nevieme predstaviť, akí sme smiešni a malí pred bytosťami celého vesmíru, ktoré nám smú slúžiť k dobru, a my si ich staviame proti sebe.

 

     Keďže sme sa vzdialili od vlastnej duchovnej podstaty, tým ani nemôžeme vedieť nič o duchovných princípoch. Potom samozrejme, že pod pojmom duchovno si predstavujeme kňazov, cirkev, sekty  a ich činy, ktoré často odpudzujú každú prirodzenosť. Tým však vylievame dieťa s vodou, ak odsudzujeme všetko od základu. Duchovný prejav je radostné naplnenie toho, čo konáme. Máme konať tak, aby sme neublížili, aj napriek tomu, keď si môžeme myslieť, že druhá osoba by takto nekonala. Tým predsa rozosievame podporovanie.

Opakom je vlastnícky princíp. A, práve vtom je skutočný omyl, keď si povieme: však všetci takto konajú; každý to takto robí; peniaze hýbu svetom; kto nekradne, okráda svoju rodinu; čo narobíme, to je pokrok; duchovno do politiky nepatrí;  vždy to takto bolo a vždy to takto bude a podobne. Slogany tohto tvaru, nás vždy ľahko zviedli zo správnej cesty, keď ich počujeme a ďalej šírime bez hlbšieho zamyslenia sa nad ich následkami. Vždy sa našlo dosť argumentov pre ich podporu, no v ďalších následkoch nám ani nenapadlo, že neistota, nerozhodnosť, nervozita, menejcennosť, sebeckosť, nezodpovednosť až alibizmus sú kyslým ovocím takéhoto konania. Toho kyslého ovocia je až, až. A, ešte nám stále nedochádza, že môžeme konať aj inak, že je dostupný aj iný princíp?!? To skutočne musí zájsť tak ďaleko, aby sme pili ocot?!?  Mnohým je však ocot bližší ako číra voda a presne toto chce od nás táto doba, ktorá je obdobím, keď sa vydávajú všetky svedectvá, Posledný Súd.

Nehľadieť nato, čo je komu bližšie, veď čo je blízko môže sa vzdialiť, a čo nepoznáme, môže prísť. Budeme vedieť potom rozoznať to nepoznané, ktoré príde alebo pominieme spolu so starým návykom?!? Asi sotva rozoznáme klam od skutočnosti. Chceme vedieť veľa, chceme byť múdrymi, vzdelanými, informovanými a informovať, zaujímavými, osobitými, hľadáme pravdu, zdravie, istotu do budúcnosti a popri tom všetkom sa len klameme. Naše okolie môže byť pekné a šťastné, iba tak, ak krásno a šťastie spoznáme. Naše šťastie nie je v milujúcej osobe, ale v nás, veď je naše, že tú osobu môžeme robiť šťastnou. Naše krásno nie je v obraze, ale v nás, lebo krásno rozpoznávame a dávame do obrazu.

 

     Aby sme navrátili krásu, musíme sa snažiť navrátiť jej zárodok prirodzenosti, prírody, rodiny, rodičiek, to nie je náhoda, je to reč s koreňmi na začiatku všetkých dejín, ktoré sú sto násobne staršie, než tie stredoveké, zahalené rúškom temnoty. Potom vznikol takzvaný Babylon a pomotali sa všetky jazyky. Temnu sa podarilo za pomoci posluhovačov, ktorí chceli vedieť všetko lepšie a všetko vlastniť, ukrižovať Pravdu. Lucifer sám vnukol myšlienku, že neexistuje, a tým sa zároveň v prestrojení vyhlásil za boha všetkých bohov, teda prírodných síl. Za pomoci ľudských posluhovačov temna, ktorí s radosťou chceli vedieť a vládnuť,  sa začali vnášať polopravdy do myšlienkových foriem aj pod záštitou v mene ich falošného boha. To bol ďalší krok k ateizmu, hrdo nazvaným „POKROK“, keď všetky prirodzené znalosti v ľuďoch potlačili, a potom ich postupne označovali za vynálezy, na ktorých dobre zarobili. Pre istotu vypálili všetky svetové knižnice, urobili si prepisy také, aké sa im hodili, aby sa ďalšie generácie nedozvedeli, že to všetko tu už raz bolo. Križiacke výpravy tiahli celou Európou, ničili všetko, kde sa prírodné sily využívali pre dobro a úžitok ľudí. Neskôr sa to šírilo po celom svete.

Dnes to môžeme vidieť najjasnejšie, ako horlivo vieme slúžiť „pokroku“, len aby sme boli pohodlnejší, takí , ktorí môžu rozhodovať o osudoch druhých pre blaho vlastného osudu, či už právnici, učitelia, lekári a vo všetkých sférach, dokonca aj v rodine. Každý jeden objav bol zneužitý a musel slúžiť pre úskoky kniežat zloby. Prírodné sily sa začali využívať výsadne pre vyvolených jedincov, túžiacich po zotročení ľudstva. Avšak, kto sa zavčas spamätá, pocíti spoluúčasť a začne uvoľňovať  osudové vlákna, pomaly odhalí rúcho temnoty, zazrie prvé záblesky čistej mysle a bude mu jasné ako proroci mohli vidieť  to, kde to všetko smeruje. Dejiny sú jedna súvislá línia našich životov, a nie akýchsi náhodných objavov nazvaných pokrok, ibaže pre temnotu. Našou výsadou je duchovný vývoj, a ten nepozná strach, ktorý priniesol pokrok. Aj liečiteľ, by mal predsa liečiť, a nie predávať lieky, z ktorých sú ďalšie a ďalšie choroby. Alebo nie?!? Potom kde sa vzalo toľko chorôb?!? Akú možnosť dostalo temno využívať prírodné sily, takú a ešte väčšiu máme aj my, pre využitie týchto prírodných síl, pre dobrú vec. A, verte mi, prírodné sily s radosťou budú vytvárať pekné a dobré obrazy myšlienok, oni neslúžia nám, ale Bohu, a ten tvorí len pekné a dobré veci. Dobrá vec je to, čo podporuje, čo pomáha a nie zotročuje, lebo aj otrokár je len otrokom temných síl a otrok predsa nie je dobrovoľne otrokom. Staré slovenské príslovie však hovorí: Ani by sme nevedeli, čo je dobré, keby nebolo zlého.

 

     Kniežatá zloby sa chcú zmocniť prírody, hrajú sa na bohov a narúšajú všetky základy prirodzenosti, dokonca aj ľudí, aby sme im v tom pomáhali a zotročili sami seba tak, ako oni sú otrokmi  temnoty. Prekrútili všetko, čo sa len dalo a obraz sveta postavili do tieňa nejasností. Zrkadlovo je všetko opačne a často presviedčame samých seba, že to tak má byť. Pre nás je to však potrebné, aby sme sa konečne zobudili. Oni nepotrebovali zakázať písmo, stačilo im ho zmeniť a mnohé obrazy stratili význam alebo nadobudli iný. Ježišovo- Skrze Ja, nájdeš Kráľovstvo Božie-,  zmenili na-  Skrze Mňa, nájdeš kráľovstvo Božie-. My predsa nemôžeme cez nikoho prechádzať, je to jasné úskočné navádzanie hľadania mimo seba. Ale cez Ja, cez seba samého, môžeme nájsť spojenie s celým vesmírom, súčinnosť, spolutvorenie, porozumenie a múdrosť ,ktorá je jej súčasťou. Či to bol omyl prekladateľa alebo zámer, na tom nezáleží, podstatné je,  aby sme to správne používali.

Veď duchovné je základom stavby vesmíru popri bytostnej stavbe. Vtedy sme bohatí  -Bohty- , a to je skutočný majetok, jeden jediný, ktorý si môžeme brať až za hrob. To je duchovné, keď bohatý pomôže chudobnému a nekŕmi ho kameňmi, keď politik slúži národu a nezapredá ho pre vlastný zisk, keď vojak chráni otčinu a neterorizuje iné národy v mene demokracie, keď peniaze používame ako potrebný nástroj a nie ako súčasť vlastníctva majetku, keď umelec vnesie do sŕdc svetlo poznania a nie svoju povýšenosť nič nehovoriacimi osobnými gýčmi, keď vieme darovať a potešiť blížnych a nerobíme to ako zadosťučinenie.  Duchovné je všade a vo všetkom, ale len vtedy, ak ho tam vložíme. Duchovné je aj to, keď sa zodpovedne postavíme vo svojom živote k tomu, čo máme vedieť, prehodnotíme čo nás naučili a v čom nás vychovali a koľko je z toho správneho, a čo treba zmeniť pre dobro veci.

Uvažujme už konečne sami za seba a neverme hneď všetkému, čo nám predstierajú, veď oni žijú z našej pohodlnosti a naša pohodlnosť je aj naším otroctvom.  Nielenže máme dovolené prehodnocovať, ale je to naša povinnosť, ba dokonca sa to vyžaduje, ak chceme ešte vôbec  ďalej žiť. Len bdelý môže byť smelý, a len smelý sa vie vymaniť z chaosu kostrbatých myšlienok, nedávajúcich zmysel pre celok človeka s vesmírom. Inak sa sami robíme zabudnutými a opustenými deťmi a z núdze cnosť, pútame na seba nezmyselným konaním a táraním, že niečo vieme. Nemáme sa ľutovať, cítiť menejcennými a reptať nad osudom, máme sa radostne tešiť, že to všetko konečne pominie. My sa nemusíme meniť, veď znovu by sme stáli na ničom. Stačí zmeniť svoje postoje k veciam a k udalostiam a zbadáme ako rýchlo sa aj tie začnú meniť. Predsa nie prostredie má ovládať nás, ale my máme vedome tvoriť  prostredie, tak aby sme nikomu neublížili a ani sami sebe. Začnime rozoznávať temno od svetla, inak nás znovu dobehne a tentoraz  to môže byť  posledný krát.

-Zastavme sa bratia-, nakoľko sa nebudeme vedieť vzdať  márnomyseľnosti a márnotratnosti, natoľko nás zmetú blesky a hromy, natoľko nás roztaví žeravá láva, rozmočí voda a pochová zem. Vesmír nás príjme-  veď tam je náš domov, sme jeho deti a odtiaľ sme prišli sem, ale len takých aký je on sám, láskyplný. Je len na každom z nás, či sa budeme môcť usmiať cez slzy, -ako sme sa mýlili-.

miroslav schindler

 


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471