Slovník zabudnutých pojmov, život a smrť
 
home > Próza > Slovník zabudnutých pojmov, život a smrť

SLOVNÍK ZABUDNUTÝCH POJMOV
ŽIVOT a SMRŤ

Je zaujímavé, že človek prebývajúci na Zemi, v akej malej miere využíva moc, ktorá mu bola zverená a zúfalo sa snaží o to, čo mu nebolo dané do vienka. Tak ako pľúca a srdce sú neoddeliteľnou súčasťou nášho tela, tak túžba po poznaní je súčasťou ľudského ducha. Túžba po poznaní, samovoľne tlačí každého jedinca k tej dokonalosti, ktorú len môže ľudský duch dosiahnuť. Tá dokonalosť ,tkvie samozrejme len po hranicu svojho druhu, ktorú nikdy nemôže presiahnuť. Tá vyššia, to zariadila tak, aby sme sa nikdy nenudili vo svojom poznaní. Tá vyššia, je Sám Život, z ktorého čerpáme a preto by sme si nemali mýliť pojem, že my sme život. Nám je daná len možnosť formovania, ako to vieme z celého deja plodenia, z výchovy, z osamostatnenia sa potomkov a celého pozemského kolobehu. Mali by sme sa nad tým vážne zamyslieť.
Vo vesmíre sa nedá zastať, všetko je v neustálom pohybe a preto máme ten pocit, keď konáme nesprávne, že konáme správne, lebo nás to samo tlačí v neustálom pohybe. Buď hore alebo dole. V prípade, keď sa pozastavíme nad vlastnými činmi, ani vtedy nestojíme, je to iba spomalenie a možnosť zvratu dráhy, po ktorej sme išli. Preto nás aj takzvaný súčasný pokrok, ženie k šialenstvu, nevieme ho popravde prijať, lebo odmietame všetko čo je prirodzené a súčinné s vesmírom. Túžba po večnom pozemskom živote, je rozumová faloš, tak ako ostať pozemsky večne mladým. Nemá to nič spoločného s duchovnom, iba ak s krajinou krivých zrkadiel. Takýto rozumový trend šíria Luciferove satelity a nie je to ničím iným, ako boj o dušu človeka. Veď si len všimnime, koľko energie a prostriedkov do toho vkladajú a nie je za tým nič iné, ako získať vládu nad ľudstvom. Je to doslovne vyhlásený boj temna proti Svetlu. Avšak každého normálneho človeka, má tento dej, len posilniť, aby našiel cestu a presvedčil sa o tej správnej. Človek nemá tú moc, aby dal život alebo zobral život. Môže len prerušiť svoje pozemské pôsobenie alebo niekomu druhému, ale nie celkovú existenciu. Násilné prerušenie je vzdorom proti plynulosti, ktoré sa vždy
Staviame si pred seba hrubý hradný múr, cez ktorý nevidíme, čo sa okolo nás deje. Niekedy je veľmi ťažké tento múr zvaliť, a to z jediného hľadiska, lebo ho upevňujeme zo strachu neistoty. V podstate, neistota je tým väčšia, čím viac upevňujeme múr krivých zrkadiel. Lenže jeden okamih nám ten múr zvalí, zmiznú neistoty a ocitáme sa pred holou pravdou -žijeme po smrti -! Pre tvrdošijných je to len ďalší okamih, krátkeho prebudenia sa, múr sa vráti späť, veď si ho úporne v pozemskom živote stavali, ako svoj štít presvedčenia. Splnilo sa im to čomu verili, tápu a udierajú sa v tme, nechápu, či žijú alebo nie. Duch sa síce nachádza v jemno hmotnosti, ale duša nevidí cez svoje mylné presvedčenie. Presne tak, ako to odmietali poznať, počas pozemského pobytu. Nie sú na tom lepšie ani veriaci zo zvyku, ktorí si myslia, že náboženstvom zdedili aj pas do Raja. Rozdiel medzi narodením a smrťou, nie je ničím iným, ako VSTUP a VÝCHOD z budovy. Sme to my, ktorí do budovy vchádzame a sme to my, ktorý s ďalšími skúsenosťami znej vychádzame. Preto je na škodu, všetky tieto deje mystifikovať, odsúvať ich do rôznych vedných oborov, veď je to prirodzený dej, ako pre primitívny kmeň, tak pre kultúrny rod. Jeho pôvodom nie je žiadne náboženstvo, ani filozofický smer, ale prirodzenosť prírodných zákonov vtkaných do Stvorenia.
Často býva počuť o starších duchoch, ktorí sa mali častejšie inkarnovať a vraj sú skúsenejší. Je to ďalší výplod rozumovej fantázie. Samozrejme, že je skúsenejší ten, kto trikrát prepadne, holí sa už naostro a chodí do školy so šiestakmi. To však vôbec neznamená, že je duchovne vyspelejší. Duch dozrieva vedomím. Pozemská inkarnácia mu k tomu napomáha, aby dokázal svojim vedomím nadobudnúť tej sily, ktorá prežiari a ovláda pozemské telo. Tým nadobúda jemnosti, teda ľahkosti, súrodosť so sférami odkiaľ pochádza. Ako takí zrelý sa môže vrátiť do duchovna, do Zlatého mesta. Často vtelený sú väčšinou prepletený osudovými vláknami svojich činov, ktoré ich pútajú k Zemi a čakajú na rozuzlenie. Čím viac čakajú, o to sú viacej zapletený, nedokážu prejaviť duchovnú čistotu, čo je to isté ako duchovná sila. Žijú pre dnešný deň, čím strácajú zodpovednosť pre seba i druhých. Je to na nich vidieť, ako žijú a za všetkým je špekulácia. Pomohla by im pokora, no oni, by aj s ňou kupčili.
Iné je žiť v prítomnosti, neumárať sa nad tým čo bolo a nezúfať čo bude, keď sa nám postavia do cesty veci minulé, potrebné k precíteniu. Prítomnosť s dobrou vôľou, nájde spôsob ako ich prekonať. Ťažko sa to prijíma, lebo sme už zblúdení vo svojich fantáziách a v predpojatosti domnienok, z ktorých vždy povstáva to ale. . . Pustili sme k moci temno, ktoré učí o ťažkom a nutnom údele minulosti, a že ho prinieslo ono samo, už ďalej nehovorí. Z veľkej časti mlčíme aj my, cítime, že sme sa stali obeťou. V každom revolučnom období, ktoré si temno samo vymýšľa, čím si rozširuje moc cez svoje obete, sľubuje nádej o krásnej budúcnosti, no opak je vždy pravdou. Nikdy to s tou budúcnosťou, akosi nevychádza. Veď revolúcie len ponižujú človeka.
Tieto praktiky temna, môžeme badať v každom jednom ľudskom živote, obmieňajú sa. Vždy intenzívnejšie, od osudovej chvíle na Golgote. My by sme však nemali zúfať, každý z nás by mal uchopiť svoju vlastnú silu dobrej vôle a začať žiť v prítomnosti. Budúcnosť predsa neexistuje, je len v našej fantázii, ktorú nám temno podsúva, aby sme boli lenivými na duchu. Ponúka hojnosť a pohodlie, čím nám berie zem spod nôh. Budúcnosť je prítomnosť, tak ako vieme byť v prítomnosti, taká bude budúcnosť. Je to základom k pochopeniu večnosti a vymanenia sa z hmotnosti. Minulosť, prítomnosť a budúcnosť je jedno a to isté. Vari ten starček, nebehal pred nedávnom s vedierkom po pieskovisku?!? Je to stále on, len telesne zmenil formu. Každý musí cítiť, svoj prvý plač pred injekciou, strémovaný postoj maturanta a buchnutie na stôl -Už dosť-! Nebuďme už tak prízemný a pochopme, ako urobiť krok ďalej.
Zmierme sa stým, že neexistuje nič nadprirodzené- okrem našej domýšľavosti, že Boh nie je nadprirodzený, ale prehovára k nám vo Svojich zákonoch, ktoré vtkal do prírody. Mali by sme si vážiť pozemský pobyt, dáva nám svojou hutnosťou nemalé výhody, pre prirodzené zrenie. Nemali by sme ho stavať ani opačne, ako trest a už vôbec nie, ako vrchol nášho bytia. Veď hmotnosť je najnižšou hranicou Stvorenia a akýkoľvek technický vynález, je len toľko, ako pohladkanie malého chlapca po hlave, -Pekne sa hraj-. Úcta, patrí všetkým bádateľom, ktorí priniesli objavy pre blaho ľudstva, no pokojne nechajme bokom stáť tých, ktorí si chcú patentovať prírodné zákony, ich zosmiešnenie už spočíva v tom samom. Až potom si prestaneme zastierať oči tým, že sledujeme, kto povedal, smelo si strhneme pásku z očí a bude nám jasné, že čo povedal. Začneme vnímať jadro a nie pozlátka. Prestanú nám chutiť medové motúze a bude to koniec samozvaných vladárov a vedátorov.
miroslav schindler 


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471