Slovník zabudnutých pojmov. dejiny a dnes
 
home > Próza > Slovník zabudnutých pojmov. dejiny a dnes

SLOVNÍK ZABUDNUTÝCH POJMOV

DEJINY a DNES

 

     Z teplého prostredia obývačky, sledujeme dokumenty o záhadách našej planéty, drsné podnebie odľahlých kútov a tajomné dejiny sveta. Je zaujímavé, ako to podáva reportáž a ešte zaujímavejšie sú reakcie domorodých. Eskimáci sa usmejú a konajú ďalej svoju každodennú činnosť, veď nerozumejú významu otázok štábu. Pre nich, je to prostredie prirodzené, sú sním spätí. V tom, v čom my dramatizujeme nebezpečenstvo prírody, oni sami nachádzajú ochranu. Nie je to inak ani s našimi dejinami. Úporne sa ich snažíme vtesnať do súčasného zaužívaného myslenia. Je skreslené, keď stotožňujeme správanie sa detí s prejavovaním sa dospelých a podobné skreslenie sa vrhá na samotný pohľad dejín. Dieťa vie, že raz bude dospelé a vidí to zo svojho jednoduchého pohľadu a predsa všetko beží akoby samočinne, až kým mu to dospelí nevytrhnú. Podobné skreslenie sa stalo s dejinami ľudstva. Naše staré kultúrne rody vedeli, že je jeden Boh, ale ešte neboli k tomu duchovne zrelé, ako to dieťa nie je zrelé k rozvinutiu svojich schopností, ktoré môže dosiahnuť, až počas telesnej zrelosti.

 

Prvý krát, to bolo trochu inak. Keď hmotnosť, dosiahla svojho najvyššieho vývojového stupňa a najvyspelejšie zvieratá sa telesne podobali dnešnému človeku, začali sa do nich inkarnovať ľudský duchovia zo Stvorenia. Ešte sme to neboli my, podliehajúci duchovnému vývoju, ale boli to tí, ktorí boli stvorení a sú od počiatku si vedomí seba samého. Preto sa označujú v starých spisoch, ako synovia Boží ,či bieli bohovia. V žiadnom prípade to neboli akýsi mimozemšťania, ako si to dnes mnohí radi vysvetľujú. Niekoľko generácií, sa výlučne inkarnovali len duchovia mužskej polarity. Až keď sa úplne zmenilo vyžarovanie krvi potomkov, začali sa vteľovať duchovia ženskej polarity. Preto sa ďalej píše, že brali si ich dcéry za ženy. Aj na toto, poukazuje metafora Adamovho rebra. Preto „aj“, lebo litera nehovorí len o pozemskom vzniku človeka. Ďalej nám je jasné, že zvieratá majú iné vyžarovanie krvi aj dnes, ako ľudia, lebo ich podstatou je zvieracia duša a našou je ľudský duch. Preto sa ľudský duch, môže inkarnovať len do pozemského teľa takto pripraveného, nikdy nie do iného zvieracieho a tobôž nie do rastlín, tie nemajú ani dušu. Tým pádom vyhynuli zvieratá tohto druhu a na Zem sme sa mohli inkarnovať aj my, duchovné jadrá, ešte nevedomé seba samého s čistým hárkom osudu. Takto sa k svojmu vedomiu vyvíjame už milióny rokov, raz na Zemi, raz v jemno hmotnosti, teda v záhrobí a stále je to bez nejakého prerušenia. Je to súvislá čiara nášho bytia bez akéhokoľvek prerušenia, či tu alebo tam. Vesmír je jeden neoddeliteľný celok. Ak niekto hovorí o primitívnych predkoch, hovorí o svojej súčasnej primitivite myslenia. Vari sme boli, ako deti primitívni?!?  Veď všetci sa tešili, ako rýchlo sa učíme. Postup vývoja v jednom pozemskom živote, je podobný k celému nášmu vývoju, cez ktorí sme už prešli. Náš dedo, mohol byť naším vnukom v dávnej minulosti, čo nie je ojedinelým prípadom zákona príťažlivosti.

 

Tak ako v pozemskom živote prechádzame detstvom, dospievaním, dospelosťou a starobou, tak je tomu aj vo veľkom svetovom dianí. Prešli sme nutnými etapami nášho vývoja, každá z nich končila istým civilizačným vrcholom a planetárnym prerodom. V každej etape sa lietalo a stavalo, no nikdy nie tak ťažkopádne, ako dnes. Je to prirodzený vývoj. Nálezy dávnych kamenných miest, starých státisíce rokov, či už pod morom alebo v džungliach, nie sú žiadnou novinkou, ako sa to dnes podáva. Novinkou je len to, že to pripisujeme mimozemským civilizáciám. To zas len nahráva pre temné vplyvy, ako ešte viacej oklamať, už beztak oklamaní ľud. Vyspelé civilizácie predsa nebudú zasahovať  do Bohom danej slobodnej vôle. Ak by k takému predsa došlo, ich duchovná úroveň musí byť nižšia, až žiadna, napriek tomu, s akou technickou výbavou disponujú. Náš vývoj, bol inak chcený, ale sami sme sa rozhodli. Lucifer mal priniesť podporovanie a namiesto toho to zmenil na pokušenie. Vieme, že sme to pokušenie prijali, podľa toho vyzerá aj súčasný stav zeme. V hmotnosti, zlo kráča vždy vedľa dobra, to si môže každý overiť sám a nie lenže môže, ale mal by to aj urobiť skôr, ako sa začne povyšovať nad poznanie. Koľkože ľudí nosí v sebe presvedčenie, ktoré boli prijali ako cudzí naučený názor bez toho, aby sa sami presvedčili o jeho pravosti, či sním vôbec môžu súhlasiť. Takíto ľudia majú tak ďaleko sami k sebe, ako k hviezdam na nočnej oblohe. K poznaniu netreba žiadne špeciálne laboratória, ani čakať na Nobelovu cenu za objav. Veď to musí každý vidieť, že technicky náročné objavy prinášajú výsledok toho, čo sme v dávnej minulosti vedeli a bežne používali v praxi. Každý človek nosí v sebe všetko, celé dejiny, ktoré za tie milióny rokov zažil ako svoju skúsenosť. V mozgu to ale nie je uložené, ten sa mení pri každej inkarnácii. Dnes však aj zlo slúži k dobru, podľa neho vidíme nesprávny, falošný princíp chladného rozumu, prevládajúceho nad istotou citu. Len to môže ešte prebudiť človeka zo strnulosti, nakoľko sme to nechali tak ďaleko zájsť.

 

      Z pokušenia vyrastá vyžitie, ale z podporovania sa tvorí rovnováha dávania a brania. Preto môžeme zlo od dobra, jednoducho rozoznať. Duchovné poznanie, nie je ničím iným, ako poznanie Lásky s podporou  jej viery. Toto podporovanie nám prinášali v rôznych obdobiach vyslanci svetla, ktoré bolo hodné vždy svojmu obdobiu. Avšak rozum svojim postojom z ich učenia, povytváral dogmatické strnulé  náboženstvá. Je to fantázia ľudského rozumu, ktorú často až úplne zamieňame s duchovným rastom, keď si naša snaha, nevie vysvetliť prirodzené javy. Áno, je to ľudský rozum, ktorý hľadá nepriateľa vždy mimo seba, ktorý nedopustí viacej, ako je jeho samotná podstata hmotnosti. Chybu, ktorú sme boli urobili v minulosti, dnes prináša svoje ovocie vo forme obmedzenosti  vnímania, ako dedičný následok. Jasne nám to ukazuje, že namiesto hore ideme dole. Ako ľudia, začíname byť zbytoční sami pre seba. Nie je to tak dávno, keď v každej domácnosti sa tkalo alebo aspoň štrikovalo, robili sa domáce práce, chlapi si jeden druhému pomáhali a vždy bolo počas toho dosť času, aby sme vľúdne k sebe prehovorili. Takzvaný androidný pokrok, nemôže trvať bez nášho pričinenia, tak, ako my nemôžeme byť, bez príčiny Samotného Boha. Tak prečo robíme božstvo z technického pokroku?!?  Vari čakáme, že vesmír nám padne k nohám? Dobývanie vesmíru, ako nám to temno predstavuje, je len obyčajnou fraškou pred možnosťami, ktoré týmto v sebe zastierame. Potom samozrejme, že u ľudí klesá sebavedomie a nechávajú sa manipulovať, či unášať rôznymi hybridnými príšerami. Technický pokrok je len nástroj, tak, ako rozum je len nástrojom ducha v hmotnosti. Snáď stroje, ako nástroje majú ovládať remeselníka?!? Každý remeselník povie, že je to tragédia, ak je to tak. Lenže presne tak to mnohí robia.

 

Hmotné stvorenie sa vinie ako veniec pod duchovným stvorením. Patrí k nemu aj neoddeliteľne jemno hmotný svet, teda takzvané záhrobie. Pozemské myslenie nás dostihne aj v záhrobí, tak ako tu na Zemi. Bez rozdielu je každému jasné, že čomu neverí, nemôže ani vidieť, i keď to stojí vedľa neho. Tak ako zlosyn necíti lásku, ktorú dostáva, tak nejeden človek, ktorého môžeme považovať za slušného,  v jemno hmotnosti ostáva slepým. V lepšom prípade vidí skrivené obrazy a zmätok vlastnej fantázie, opakujúce sa stále dookola, ako jeho nešťastie tu na Zemi, ktoré sa špirálovite točilo v užších alebo v širších kruhoch. Je to len brzdou vývoja a odďaľovaním toho, čo sa už mohlo stať. Hmotné je samo o sebe beztvarou mŕtvou hmotou, k oživeniu potrebuje duchovnú silu. Keďže ju dostáva od ľudí nesprávne, zaostáva vo vývoji, ale čo horšie, aj k dosiahnutiu cieľa. Predstavme si to obrazne s tým, že všetko sa na všetko podobá. Keď chceme upliesť veniec, nemôžeme prúty ukladať len tak na seba v tvare kruhu, rozpadne sa nám. Preto ich musíme špirálovite prepletať. Tak vyzerajú aj DNA alebo pôsobenie osudových vlákien. Nie inak vyzerá aj vesmír so svojimi planetárnymi dráhami. Tak, ako všetky galaxie krúžia okolo stredu, tak aj naše Slnko krúži okolo stredu svojej galaxie, ako malá časť veľkého venca. V kruhu, ale špirálovite. Taktiež Zem okolo Slnka vytvára špirálovitý obeh, veď všetko je v nezastaviteľnom pohybe. Nikdy sa Zem nenachádza v rovnakom ročnom období na rovnakom mieste, ako keď točíme s vencom, lebo aj Slnko má svoju dráhu. Preto sa hovorí; nikdy nestúpiš, do tej istej rieky. Zrada je však v tom, že my ľudstvo svojim nesprávnym pôsobením na hmotu, brzdíme celú planétu, ktorá potom zaostáva za Slnkom, čím sa Zem dostáva do temnejších sfér, akoby mala napredovať. Či je táto predstava zvislá alebo vodorovná, je to stále to isté vzďaľovanie sa od Svetla. To brzdenie nie je ničím iným, ako nechuť prijať niečo nové. Takú nechuť, môžu mať len temné vplyvy, ktoré sa nechcú vzdať dočasnej nadvlády temna, lebo nemajú schopnosť podporovania, ale len seba vyžitia. Z toho pramení strach, z ničoho iného, ako z neistoty prijať niečo nové, prirodzené. Toto zaostávanie, bude čoskoro oddelené od prirodzeného vývoja a od toho, čo sa má stať. Tak ako zdravý jedinec sa odťahuje od rodiča, ktorý ho aj v dospelosti choro vníma ako dieťa, akoby by nikdy nemalo dospieť, čím hatí prirodzenú skutočnosť.

 

Mýlime si všetky metafory, ktoré nám ponúkajú staré spisy. Napriek tomu, že sú to len prepisy,  vše hovorí o jednom a o tom istom. Bratovražda nie je vražda inej osoby, ale Kain je telo a Ábel je duša, teda telo zabilo dušu. To „zabilo“ znamená odsúdilo, odoprelo vlastnú podstatu. Veď všetci na to poukazujeme, že žijeme pre telesné pôžitky, ako konzumný život a to je to dedičné zlo. Aj samotné temno nás upozorňuje nato, že je to tak a predsa to nechceme vidieť, keď si ho volíme za pána, ktorý sa nám smeje späť do očí. Snažme sa to pochopiť správne, čerta nie je nutné zabíjať, lebo sami by sme sa stali ďalším čertom, ale zapriahnime ho za pluh, nech nám poorie celinu. Aby nebol cap záhradníkom, používajme rozum ako nástroj, ovládaný citom ducha na podporovanie a spolupôsobenie, inak nás to odvrhne od jednoty vesmíru do záhuby so všetkými „čertmi“. Pokiaľ si to neuvedomíme, aj ten najlepší objav bude použitý proti nám, lebo ostáva v rukách temných síl a to si teda môžeme všimnúť vo všetkom. Od hrôz vojen, po súčasné hrozné metódy liečenia v medicíne. Nepoukazujme na stredovek, že sa niečo zmenilo k lepšiemu, zmenili sa len tvary, avšak podstata temného pôsobenia za posledných dvetisíc rokov len stúpa. Len naša vlastná strnulosť nám to nedovolí vidieť, veď strnulo aj okolie, čím sa to zdá byť rovnorodé a preto to nevidíme. Pokiaľ istotu budúcnosti budeme vidieť vo finančnej istote, dovtedy budeme v rukách temných prúdov, ako ich nástroj. My sami nemáme byť nástrojom, ale nástroj máme používať, tak je to Bohom chcené. Každý z nás má svoju vlastnú slobodnú vôľu rozhodovania, preto nehľadajme príčiny mimo seba. Antikrista môžeme poraziť len v sebe, lebo sa môže prejavovať len skrze náš rozum, inak porazíme sami seba, aj keď sme to mysleli dobre.

miroslav schindler 


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471