Podstata veci
 
home > Próza > Podstata veci

Prechádzal som mestom s mladým šuhajom, značne veselo k cieľu, ktorý nie je až tak podstatný. Podstatným však ostáva krok, keď adolescent vstúpil na prechod pre chodcov a ja som ho stiahol za zvršok späť na chodník. Veselosť sa v tej chvíli vytratila a junák sa osopil voči môjmu manévru. Účelný postup bol zahriaknutý hnevom mladíka – Mám prednosť, idem cez prechod, povedal. Auto síce zastalo, keď vodič zistil jeho neoblomný vpád na vozovku, áno tentoraz zastalo, šlo pomaly, ale keby. . . Chlapcova veselá nálada prešla do útočnej pozície o svojich právach, lež nič som od neho nepočul o vzájomnom pomere tohto zákona medzi chodcom a vodičom. - Čo keby vodič šiel rýchlejšie a nestihol zabrzdiť, čo keby za volantom sedel niekto agresívnejší ako si ty a pred súdom by presadil svoje právo, ty by si potom komu vysvetľoval to svoje právo a ako, v chlade so štítkom mena uviazaným na palec nohy?!? Koľko ľudí by vzájomne ovplyvňovalo hnev a zatemnilo srdcia?!? Áno, konali by z temnoty srdca, aj keď srdce nemôže byť temné ale ho môžeme zatemniť, tak ako keď mrak zatemní slnko a slnko predsa nie je temné, ono svieti rovnako aj pod mrakom len ho práve nevidíme. Tak je to aj s naším srdcom. V skutočnosti srdce nie je ten orgán, ktorý by liečil kardiológ, lež srdce je slnečná spleť pozostávajúca z viacerých nervových pletencov asi v tvare srdca kresleného zamilovanými. Práve cez tento nervový pletenec, ktorý je spojivom ducha s telom prechádzajú všetky citové poryvy, a je kľúčom k nášmu ďalšiemu osudu.  

 

Tak ako všetko ostatné aj ľudský duch je oživený neutrálnou energiou prúdiacou a oživujúcou celé Stvorenie, aj hmotné, ktoré zas pretvárajú bytostný od malého kamienka cez rastliny až po najväčšie hviezdy. Túto neutrálnu silu nemáme v sebe, teda nie sme jej vlastníkmi, len cez nás prúdi a usmerniť ju dokáže len cit ducha, čo inými slovami znamená citové chcenie ľudského ducha. Dôležitý to moment. Ak vytryskne hnev zo srdca a zadný mozog ho prijme, nezadrží a nespracuje v prednom sa už len obalí myšlienkami. . . A to je už čin. Trochu letmo a v skratke, no tak isto pôsobí aj dobré chcenie. Zadržaním sa myšlienka viacej zhmotňuje a uvoľnením za ňu preberáme aj patričnú zodpovednosť. Naša zvrátenosť od prirodzenosti spočíva vtom, že nie sme schopný spracovať neutrálnu energiu k ušľachtilým cieľom zakrpatením zadného mozgu. Povieme si, aké prízemné, žiaľ- dedičný hriech, ale len našou vlastnou vinou z minulosti. Nie našich predkov ale skutočne nás, veď aj my sme boli naši predkovia, inak by sme nemohli niesť ani zodpovednosť a dnes by sme neprebývali na tejto planéte.

 

Dokážeme lavírovať a zároveň nesprávne riskovať vo svojských výkladoch pozemských, či v prírodných zákonoch vesmíru. Máme prednosť, máme právo, my môžeme, veď nie je to zakázané, tak sa to dnes robí, čo sa mi môže stať, robí to tak každý, písali to v novinách, ukazovala to televízia, a dokonca aj v rádiu o tom hovorili. Napriek tomu bez akejkoľvek „zodpovednosti“ je to len zotročenie seba samého. I keď zodpovednosť sa snažíme nebrať v úvahu, všemožne ju potláčame a faktami proti prirodzenosti prekrúcame, následky nám musia byť jasne viditeľné. Opustili sme spolupatričnosť v domnienke slobody a pokroku, vízie bohatstva a pohodlnosti. Nie je to však výčitka proti ľudstvu, na to nemám právo, je to rozhodnutie ľudstva. Nie je to však rozhodnutie posledných dvadsiatich, či sto rokov, ale konečných dvetisíc rokov. Konečných, veruže nemohli sme byť na tom obzvlášť dobre, keď sa kvôli hŕstke dôverčivých vtelil sem na Zem sám Boh. Dodnes nie sme schopní to prijať v plnom rozsahu. Nato, aby sme to prijali, máme však veľmi slabé telesné schránky a tok informácií z vyšších sfér je tým pádom skreslený. Samozrejme neplatí to bez výnimky. Žiadny argument nezachráni náš rútiaci sa vlak pred tým, čo sa má stať, a aj sa stane, veď koľaje vedú daným smerom a triumfálne zvalcovali Pravdu, pred dvetisíc rokmi na Golgote. Niektorí ľudia vystúpili z vlaku dobrovoľne, iných vysadil sprievodca tmárstva, len zato, že tmárstvo sa neznesie pozerať pravde do očí. Cap sa stal záhradníkom a nedá sa to ani inak nazvať pokiaľ predný mozog, určený len k pozemským činom a chrliaci pocitové vnemy vo svojich búrlivých prejavoch má ovládať naše telesné schránky. Predný mozog pozná len panovačnosť, cnosti sú mu cudzie, preto sa ani nečudujme pýche materialistov. Môžeme si nahovárať čokoľvek a argumentovať čímkoľvek, máme párový orgán, teda mozog, rovnako veľký vo svojej prednej aj zadnej časti?!? Alebo nám potom klamú v anatomických vyobrazeniach, ale to sotva, na to sú predsa pyšní, veď je to len ďalší Luciferov úspešný úskok. Jedine ľudský duch tu v hmotnosti má so svojim citom kľúč k mierovému prebývaniu a k ušľachtilému rastu, teda vývoju ľudstva. Lenže, čo bolo zahájené je treba aj ukončiť podľa nemenných zákonov prírodných dejov. Ale ako, keď príroda a celý vesmír už má toho zamorenia z ľudskej samopaše a márnotratnosti dosť. Ani prírode sa už nechce tvarovať pokrivené karikatúry ľudských duší pre lenivosť ducha jednotlivcov. Doteraz to robila a robí ako svoju povinnosť v službe Bohu, a pre určený účel, rast ľudského ducha, čo je nadobudnutie vedomia seba samého za pomoci slobodnej vôle. Kto nepočuje a nevidí ako príroda prosí Stvoriteľa o ukončenie prác na výstavbe Babylonu, ktorého osud musí byť každému jasný, nech si ani nenamýšľa spásu tejto ruiny.

 

A, ak niekto dnes hovorí, že žijeme v novoveku, tak zavádza, zatiaľ sa nič podstatného nezmenilo aj keď cítime, že k tomu príde a sme na akomsi prahu. Očakávame novovek, no sme schopní v ňom prežiť?!? Tam predsa nemôžeme rozoznávať dobro od zla ako vodidlo, a to z jednoduchého dôvodu, neprítomnosti zla. Malo by nám byť jasné, že skrývané tajomstvá pred ľudstvom držia materialistickú ideu pokope, nie preto, že by ľudstvo nezvládlo tlak pravdy, lež preto, že by to materialisti nezvládli vysvetliť. Už sú dávno v koncoch, každý objav prekrútia a vysvetľujú svojsky. Tento dej je spätý s jedným cyklom Veľkého Svetového diania, pod Svetom si však nesmieme predstavovať planétu Zem, ale celý vesmír aj s jemno hmotnou myšlienkovou ríšou, do ktorého patrí, hlavne vývoj ľudského ducha. Dnes sa už neoplatí chodiť tvrdohlavo ani pospiačky cez prechody- ani novoveku a hlavne nie v slepej nádeji pohodlnejšej budúcnosti, i keď nádej nemôže byť slepá z podstaty veci, potom by to už nebola nádej, tak kto je potom slepý?!?

 

miroslav schindler


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471