Každý človek prebývajúci na tejto planéte je spojený troma akýmisi šnúrkami
 
home > Próza > Celkom všedný pracovný deň

Taký všedný a predsa je každý iný. Kolegyňa dnes prišla akási sebaistá- hádam aj nos to na nej prezrádzal, predviedla niekoľko afektových póz v kancelárii a hor sa medzi pracujúcich. Dnes mala skutočne iný deň, včera totiž čítala –Život po živote- a to je už o čom hovoriť aj v desiatom roku tretieho tisícročia. Vehementne, anketovým spôsobom kládla pripravené otázky obyčajným smrteľníkom, že vraj čo si o tom myslia?!? Nezáleží na tom, či bola pochopená, záleží predsa na tom, že bola zaujímavá, ale to len do chvíle, ako keď prečítame bankový výpis a odložíme medzi ostatné. A môže prísť ďalší všedný deň. Až kým niečo nastane, niečo čo nás citovo rozjatrí, niečo na čo sa nezabúda. Nuž ale povieme si, ako je aj ľahšie si povedať, život ide ďalej.

 

Títo ľudia, o ktorých píše Dr. Moody už viac nehovoria, že život ide ďalej, oni už život žijú, a to majú všetci jedno spoločné aj napriek odlišným zážitkom zo záhrobia. Oni totižto aspoň na chvíľu pozreli zhora dole, i keď nie zvysoka, lenže naším problémom, problémom pozemšťanov je nazeranie na svet zdola. Nedokážeme sa odpútať od mysle, ktorú si predstavujeme ako daný všeobecný zákon, a v nej sa učíme lavírovať, ako sa zbaviť zodpovednosti pred cťou, pred cnosťami, pred charakterom a pred všetkým ostatným čomu hovoríme, nemoderné. To moderné nám dalo zatiaľ len pohodlnosť, pohodlnosť nás však zbavila vnímania citu, ktoré vedie k otupeniu telesných zmyslov. Že by nám bolo v skutku dobre, pokiaľ nenazeráme na túto planétu zhora, aby sme videli ten zázrak všedného dňa?!? Nuž ale skúsme to, ešte predtým ako nás vtiahne do toho ktorého tunela, aby sme neboli prekvapení, čo všetko nás môže čakať na druhom brehu.

 

Každý človek prebývajúci na tejto planéte je spojený troma akýmisi šnúrkami, nebojte sa, nikto vás nimi nemôže popoťahovať, len nás chránia aby sme sa nestratili v tom veľkom vesmíre a čo je najdôležitejšie, chránia nás aby sme nezutekali pred zodpovednosťou našich činov, myslenia a citov. Veľmi správne dedukujeme, dokonca to má aj logiku, veď k telesnej schránke patria činy, myslenie k duši a citový prejav pochádza z ducha. Preto tá rozmanitosť zážitkov prežitých z druhého brehu. Človek činov, dokonca aj veľkých činov obdivovaný okolím pre svoju učenosť, šikovnosť a zručnosť, z čoho často vzniká prešibanosť, čo platí rovnako na robotníka, ako na bankára, sudcu či politika alebo veriaceho či ateistu, ale. . . Predsa len bez vlastnej snahy pochopiť, čo stojí za jeho životom, naučený prijímať okolnosti, tak ako ho učili a tak ako sa mu javí ich aj používať, so všetkými spoločenskými omylmi, bez vlastného prehodnotenia, nemôže predsa inak len prejsť po smrti tou najkratšou šnúrkou. Tá končí najbližšie k Zemi a on sa stáva tým pádom pripútaným k Zemi. Totižto tá šnúrka, je vlastne ten veľakrát popisovaný tunel, cez ktorý sa prechádza na „onen svet“. Je to ako v rozprávke, ten najstarší brat sa vybral so všetkou svetskou výzbrojou do sveta na skusy a skamenel. Stredný brat bol už rozumnejší a vyzbrojil sa filozofiou, ku ktorej neodmysliteľne patrí aj pýcha rozumu, malá povýšenosť nad skutkami druhých, no žiaľ aj on skamenel v jemno hmotných úrovniach, veď aj duša patrí k hmotnosti, jemno hmotnosti. To sú úrovne pre stredne dlhý šnúrový- tunel. Dnes tomu hovoríme tri v jednom ale v rozprávkach to boli akýsi traja bratia, lebo nič človeka nezachráni, len najmladší brat, teda citový prejav ducha, ktorý sa tak veľmi rád zamieňa z rozumovou činnosťou. Len cit môže byť spojený z rajom, je predsa najjemnejší, už aj myseľ ho skresľuje a tobôž pozemské slová. Najmladší brat je ten duch, ktorý v nás môže oslobodiť myseľ a telo od strnulosti, len on je skutočne živý a spojený s Rajom tou najdlhšou šnúrou- tunelom.

Zážitky ľudí zo záhrobia alebo z klinickej smrti sa samozrejme rôznia, lebo len tu na Zemi žijú ľudia spolu v rôznom duchovnom stupni vývoja. V záhrobí sa však každý ľudský duch dostáva na úroveň svojho vlastného snaženia, ktoré sa nehodnotí podľa pozemských pomerov ale duchovných. Tu na Zemi sa môže stať a aj sa žiaľ stáva, že darebák je úspešná a slávna osobnosť, len vďaka mylným predstavám ľudí o skutočných hodnotách, ale len pokiaľ nie sme v úzkych. O zločincoch sú plné kníhkupectvá, no kto objavil Penicilín už málokoho zaujíma. Nuž ale čo?!? Čo vieme vôbec o vesmíre?!? Na vine nie sú hrubé knihy plné farebných obrazov hmlovín, galaxií a popismi meniacimi sa v každom desaťročí, ale pýcha technických vymožeností skresľujúca skutočný obraz toho, čo by sme ako ľudia mali vedieť. Komu tá materiálna pýcha prospela a aký osoh z toho prostý človek má, keď po smrti, o ktorej nič nevie, ostane voľne pohodený v záhrobí ako nechcený novorodenec?!? Ak neveríme pomocníkom ani nám nemôžu pomôcť, ak neveríme v záhrobný život ani sa tam nebudeme vedieť pohybovať, veď každá pochybnosť zastavuje pohyb.

 

Vtedy, keď sa rozprávali rozprávky, ľudia ešte vnímali symboliku a vedeli ju spájať s prežívaním na Zemi. Nebolo to vtedy nutné ani knižne spísať, veď vtom žili. To, však dnes chýba v priamej úmere z materialistickým náhľadom, ktorý zákonite musí byť ťažší ako duchovný. Práve preto si ani dnes nevieme vysvetliť symboliku rozprávok a už vôbec nie symboliku Biblie. Zdá sa nám byť cudzia súčasnej morálke a protirečivá. Inak by sme nehľadali Noemovú Archu tu na Zemi, veď je to smiešne až groteskné. Zaplavené bolo aj záhrobie, jemno hmotný svet, tak prečo by Archu staval Noe tu na Zemi?!? Biblia bola spísaná ako správa z vyšších sfér, a nie ako dejiny pozemských ľudí. Na Zemi sa udalosti formovali len čiastočne, ako obraz následku. A, teraz si ľahšie predstavíme, ako nám môže v klinickej smrti alebo pri oddeľovaní sa od pozemského tela pri smrti v zlomku sekundy preblesknúť náš celý život. Vlastne ani nie celý, len zážitky prežité skutočným cítením nás alebo osôb s týmito skutkami spojenými. Ešte skôr ako sa človek prvý krát vtelil na tejto planéte, dostal Mojžiš poverenie pripraviť Archu zmluvy. Každý, tu žijúci človek ňou prešiel a je s ňou spojení. . . za pomoci tohto spojenia človek vidí svoje skutky, za pomoci tohto spojenia človek súdi sám seba, takže nič, ale vôbec nič sa nedá schovať, všetko vo svojej pravej chvíli vypláva na viditeľný povrch, či tu na Zemi alebo tam v záhrobí. Nuž čo?!? Chceme byť pozemsky zaujímaví alebo večne živí?!? O tom nemôže rozhodnúť nik iný, len každý sám za seba a začať presne tam, kde sa práve nachádza a nečakať na lepšie časy, tie už boli, každý odklad prinesie len a len ťažší začiatok celkom všedného pracovného dňa.

 

miroslav schindler


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471