ALEXANDRIA - Životný omyl
 
home > Próza > ALEXANDRIA - Životný omyl

ŽIVOTNÝ OMYL

 

Všetko sa časom mení, pretvára sa, starne, odchádza do zabudnutia a na chrbte toho zabudnutého sa vytvárajú nové tvary. Jeden trúchli v pekných spomienkach, aké boli staré veci dobré a druhý ešte s väčším nadšením všetko likviduje, aby vytvoril priestor pre nové. Nie každá premena je však otázkou účelnosti, často je len odpoveďou samotného obchodu. Takto sa reštauroval aj mestský hotel, ktorý podobnou premenou prešiel ani nie pred piatimi rokmi. Demolačné čaty sa zahryzli do vopred presne určeného likvidačného plánu, aby potom inovační pracovníci mohli budovať podľa najnovších, úradníkmi schválených noriem.

Na likvidáciu kúrenárskej technológie vyčlenili šiestich robotníkov. Dvaja z nich, silní urastení chlapi, demontovali zánovné radiátory na izbách hotela. Jožo bol horal, kdesi od Tatier a Ondrej z juhu, od dolniakov, z nejakej dediny. Jožo zas mal stadiaľ manželku, takže takým nejakým spôsobom sa poznali a kamarátili. Ďalších dvoch, Rolanda a Mila, ešte vodou plné radiátory metali z boku na bok po chodbách hotela k výťahu, odkiaľ ich zvážali do podzemnej garáže. Odtiaľ ich už len bolo treba dostať na určené miesto pre odvoz do šrotu, ku ktorému viedol strmý garážový výjazd. Z tejto činnosti sa tešili dvaja mladí študenti, ktorí si chceli trochu privyrobiť. Riadne sa pritom zapotili, lebo termíny zneli: Už to malo byť hotové.

Na prestávku si posadali do altánku hotelovej záhrady. Jeden si zapálil cigaretu, druhý trochu ujedol z desiaty, ale hlavne sa všetci schuti napili, aby doplnili vypotené tekutiny. Porozprávali si, ako komu ide práca. Každá partia bola presvedčená, že práve tá ich je najťažšia.

Jeden z dvoch študentov povstal s otázkou, ku ktorej zrejme dospeli s kamarátom pri rozprave počas práce.

„Roli? Vy vyzeráte taký vzdelaný,“ začal s úsmevom, „ako sa povie správne spisovne, list alebo dopis?“

„No, Roli je vyštudovaný poštár, on vám to vysvetlí,“ s jemnou iróniou dodal Milo.

„Hej, študoval som za poštára,“ potvrdil Roli, „len mi nedali diplom, nezvládol som jazdu na bicykli,“ ďalej sa zosmiešňoval.

„Na sinky minul všetok octan hlinitý, čo mali na škole, tak ho vyhodili,“ rozosmial všetkých Milo.

„Tak ste mohli jazdiť autom,“ dodal druhý študent, „predsa má štyri kolesá.“

„On študoval, keď ešte neboli autá,“ vysmieval sa Milo, ktorý bol jeho dávnym kamarátom.

„V tej dobe dávnej,“ začal Roland poeticky, „všetky slovenské, nie slovanské, ako sa dnes záhadne nazývajú, rody hovorili jedným jazykom. V nárečiach boli len malé odchýlky, ktoré ostali aj dnes, ako sú „G“, „K“, „H“, „CH“ a podobne. Preto sa ľudia dohovorili v celej Európe, aj v Ázii, od Tichého po Atlantický oceán. Bol to jeden veľký národ, pozostávajúci z mnohých rodov. Z týchto rodov za posledné tisícročia dokázala nadvláda rozumu urobiť akože národy. Jeden veľký národ rozdelili do mnoho malých vymyslených národov.“

„A čo to má spoločné s naším listom?“ spýtal sa jeden zo študentov.

„Práveže veľa,“ odpovedal Roli. „Každému tomuto akože národu upravili jazyk, len aby sa časom zabudlo, že to bol voľakedy jeden veľký národ. Každému dali spisovnú reč, aby sa odchyľovala od pôvodnej. Dnes sa tieto akože národy medzi sebou žerú, že kto je lepší a predsa v každom z nich je kúsok toho pôvodného. Akoby si boli cudzí, a to len preto, že každý chce byť lepší bez ohľadu na svoje skutočné poslanie. V slovenčine sa spisovne povie list, ale v češtine dopis. No páni akademici zabudli na jednu vec, že české dopisy roznáša český listonoš.“

„Tak potom my by sme bratsky mali mať dopisonoša, už keď...“ podotkol Milo.

„Ja radšej píšem maily,“ podotkol druhý študent.

„Tak veru,“ pokračoval Roli, „aj v slovenčine by mal byť dopis. Keď niekde do záznamu niečo dopíšeš, tak urobíš dopis, ale dopísať znamená, keď skončíš písanie listu. Ak si budeš s kamarátkou písať, tak si budete dopisovať a nie listovať, to môžeš v knihe. Takže to, čo považujeme za pokrok, je v podstate skutočným úpadkom, veď nás to rozdeľuje namiesto toho, aby nás to spájalo. To spôsobila úplná prevaha namyslenosti rozumu pred citom. Týmto spôsobom používame slová len pre hmotné potreby a prestali sme rozumieť symbolike, ktorá je pre duchovný život veľmi dôležitá.“

„Veď to bolo aj napísané,“ pripojil sa už vážnejšie Milo, „v Babylone Boh poplietol ľuďom jazyky, aby si nerozumeli, lebo zišli z cesty pravej viery.

„Ale my nie sme v Babylone,“ povedal druhý študent.

„To nie sme a predsa sme,“ poznamenal Milo, „sedíme vedľa cesty v tieni mrakodrapu presne ako v Babylone. Ten mrakodrap je ľudská namyslenosť spôsobujúca tieň, v ktorom ľudstvo slepo blúdi. Doslova blúdi, veď stratilo svoju podstatu. Namiesto skutočného pojmu slova používame len akési obaly slov. V živote prídeš na to, že celé tvoje okolie si myslí iné ako hovorí a najväčšou ranou bude keď zistíš, že úplne iné sa robí než sa hovorí. Ak s tým budeš súhlasiť, môžeš byť úspešný, ale len v úvodzovkách, lebo stratíš seba samého, ale ak sa postavíš proti tomu, vytlačia ťa na okraj spoločnosti ako nepriateľa zaužívaného systému, v ktorom jeden druhého požiera tým najinteligentnejším spôsobom.“

„Nie je tá teória o staroslovanskom jazyku tak trochu pritiahnutá za vlasy?“ spýtal sa jeden zo študentov.

„Prečo?“ odpovedal protiotázkou Milo. „Staroslovanský jazyk nikdy nebol, je len slovenčina a tá bola stále, ibaže sa používa už len čiastočne. Kúsok v ruštine, kúsok v slovenčine, kúsok v češtine... Ešte pred dvesto rokmi sme sa dohovorili tak v Chorvátsku, ako aj v Macedónsku. A dnes?!? Aj písmo sme mali kedysi jednotné. Rozumej, keď niekto vymení kabát aj v tom kabáte ostáva stále on. Prežité zážitky sa každému človeku zapisujú do duše runami a runami sa dajú aj čítať.“

„Takže my Slováci máme akože základný jazyk pre všetkých?“ znovu sa spýtal jeden zo študentov.

„Slovák neexistuje,“ vysvetľoval Milo. „Už Jonáš Záborský na to upozorňoval, hovoríš slovensky, tvoja mama je Slovenka, takže ty nemôžeš byť Slovák, iba Sloven. To je len ďalší príklad hanenia pôvodného jazyka. Aj samotná slovenčina je už skrivená.“

„Ja tomu aj tak neverím,“ zaprel sa druhý zo študentov.

„Nemusíš tomu veriť,“ pokračoval Milo, „je to len jeden z najsmutnejších zvykov povedať na niečo ja tomu verím alebo neverím bez toho, aby sa o tom niekto sám presvedčil. Prečo chceme veriť len tomu, čo nám povedia a o čom sa máme sami presvedčiť, povieme ja tomu neverím?!? To spôsobuje len citová lenivosť. Našou povinnosťou je prehodnotiť, či je to správne, do akej miery a v čom sme boli vychovaní. Inak sa nemôžeš stať dospelým, lebo si k ničomu nedospel, leda ak zdedil omyly. Nemusíš ani listovať v slovníkoch, zadaj si do počítača nejaký lepší prekladový slovník a začni napríklad slovom „múr“ vo všetkých románskych a západných jazykoch. My vieme, že murár muruje múr a je nám to tak prirodzené, že až zabúdame na prirodzenosť koreňa slova. V každom jazyku nájdeš spojitosť slova múr buď so stenou, murovaním, murárom, ale v žiadnom z nich nenájdeš koreň slova, od ktorého by mohol byť odvodený. Inak to nie je ani so slovom „dom“. My vieme, že každý dom má domáceho pána, paniu a že dom je naším domovom, kde sme sa udomácnili, kde sme doma. Veď len doma môžeš byť svojím pánom, inde si buď hosťom alebo zlodejom. Aj tvoje slovo môže mať váhu len vtedy, pokiaľ vychádza z tvojho presvedčenia, z koreňa. Pokiaľ je to len naučená fráza, budeš blúdiť od frázy k frázam. Hľadaním sa dopátraš, že anglický „domain“ je panstvo, pole alebo okruh pôsobnosti ako aj nemecký „das Domain“ a španielsky „domicilio“ je bydliskom, sídlom. Preto sa aj úplne z cesty chápe pojem dominans. Dominantný môžeme byť len na svojom panstve, doma, opačne je to iredenta. Zbytočne je angličtina svetovým jazykom, stále je to len deformovaný slovenský jazyk. Príkladov je veľa, stačí sa trochu zahĺbiť a musí to byť jasné aj tomu najväčšiemu posmievačovi. Preto sa Slovéni ľahko učia cudzie jazyky, lebo obsahujú blízke pojmy, bez toho, aby sme si to uvedomovali. V súčasnej dobe preberáme od nich skrivené výrazy, ktoré v minulosti vznikli z našich pôvodných výrazov. Byť doma je uvedomovať si, byť si vedomí svojho domova. A kto nemá domov nemôže si byť ani vedomí. Našim dom-ovom je ve-dom-ie, ktoré nás vedie dom-ov... do Otcovho domu.“

Chlapci ostali trochu v pomykove, veď to všetko odporovalo tomu, čo sa doteraz učili v škole. Roli bol v tej chvíli bezmyšlienkovo zahľadený na Ondreja, sledoval, ako chutne ujedal z desiaty. Na to, že Ondrej bol päťdesiatnik vysokého, mohutného vzrastu, výzorom tváre pripomínal detskú nevinnosť.

Ondrej zbadal, že sa Roli na neho pozerá a myslel si, že ho chce zatiahnuť do debaty. No Rolimu to bolo úplne jedno, kto si čo myslí, hlavne teraz, keď mohol mať v pokoji natiahnuté nohy.

„Ja sa o národnostných otázkach nebavím,“ prísne povedal Ondrej, „ja to mám vyjasnené, ja som Maďar a som na to hrdý.“

„Čoby, to som sa len tak zamyslel,“ ospravedlňoval sa Roli. „Ale už keď si povedal, môžem sa ťa niečo spýtať?“

„Pýtaj sa,“ benevolentne súhlasil Ondrej.

„Nejde mi do hlavy,“ začal s otázkou Roli, „prečo máš plavé vlasy a modré oči, keď už sa cítiš byť Maďarom.“

Jožo sa zasmial do dlaní a rukami akoby si pretrel tvár.

„No, to vieš...,“ koktal Ondrej, „to nejako... asi tá... genetika.“

„Že sa človek mýli, to chápem,“ pokračoval Roli, „že by sa ale mýlila genetika, to mi nie je jasné. Každá anomália musí mať svoje opodstatnenie, svoju príčinu! Príroda nepozná omyly ani klamstvá ako my ľudia, veď by sa potom celý vesmír rozpadol, keby bol z ľubovôle.“

„Vesmír je z milovôle,“ doplnil ho Milo s úsmevom.

„Ja neviem, je to tak a hotovo,“ uisťoval ho Ondrej.

„Joj, počuj Ondro,“ zmenil tón hlasu Roland. „Ráno si spomínal, že robíš dobrú pálenku.“

„Donesiem ochutnať?“ ponúkol sa Ondrej.

„Mal by si,“ podporil nápad Jožo, „keby sme trochu gargarizovali, hádam by sa ľahšie montovali tie radiátory.“

„Ty, Ondro,“ pokračoval Roli, „a ako sa povie po maďarsky pálenka?“

„Hát, pálinka,“ rázne odvetil Ondrej.

„Aha,“ pokýval súhlasne hlavou Roli, „a to je maďarské alebo slovenské slovo, lebo nejako sa podobajú?“

„Samozrejme, že maďarské,“ presvedčivo hovoril Ondrej, „prevzali ho z maďarčiny.“

„Aha,“ znovu pokývol hlavou Roli, „no vieš, lebo v slovenčine má koreň slova, od ktorého je odvodené, -páliť, vypáliť-, preto sa pýtam, či má aj v maďarčine nejaký ten korienok?“

„No poďme robiť, chlapi,“ zavelil Jožo.

Bolo aj načase, každého to už bralo k vážnemu zamysleniu, nikto z nich nevedel oponovať Rolandovým a Milovým argumentom. Pobrala sa teda každá partia pokračovať vo svojej práci. Študenti sa zas len dreli od výťahov z podzemnej garáže po strmom výjazde a Rolanda s Milom nosili radiátory hore-dole od izieb po výťahy. Keď chceli zobrať jeden z ďalších odmontovaných radiátorov, z vedľajšej izby vyšiel Ondrej s Jožom. Ondrej s nahnevaným výrazom buchol ďalší odmontovaný radiátor o dlážku, z vlasov sa mu rozleteli kropaje potu na všetky strany a dodal: „Keď stretnem prvého Maďara, zlomím mu chrbát!“

Milo s Rolandom stiahli hlavy do pliec, nič nepovedali. Bolo im jasné, že Ondrej by nikomu neublížil. Len sám Ondrej vedel, čo sa odohrávalo v jeho myšlienkach.

 


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471