ZBYTOČNÁ INVESTÍCIA
 
home > Próza > ALEXANDRIA - Zbytočná investícia

ZBYTOČNÁ INVESTÍCIA

 

Starý Smidák odprevadil zákazníka až k dverám svojho obchodu, potom s hlbokým vzdychom zastal pri výklade a zahľadel sa do ulice. Ranné ponuré mesto bolo prázdne, len v diaľke videl siluety postáv tlačiacich pred sebou detský dvojkočík. Hľadel spod strapatých šedín ponad okuliare a oči sa mu pomaly zasklievali do nekonečnej diaľky. Je to už pár rokov, čo je dôchodcom a teší sa zo svojho obchodíka so zmiešaným tovarom a bazárovými vecami, ktoré mu manželka každé ráno prebehne prachovkou z peria. Svojho muža má veľmi rada, je to dobrák prísnych mravov a každú situáciu rieši so svojským humorom. Vždy stála pri ňom s dôverou, ktorú mu aj preukazovala.

Milovali ho i deti, ktoré kedysi učil na základnej škole.

Kedysi...

V tej dobe učitelia často štrajkovali za zvýšenie platov. Niežeby bol nesolidárny voči kolegom, to nie.

On im len vysvetľoval: „Celé je to nezmyselná fraška, pokiaľ nebudeme stáť v zásadách morálnych javov výučby,“ argumentoval. „Dnes žiadame zvýšiť platy o päť percent, zajtra o desať a ekonomické monštrá si s nami robia čo chcú. O pár mesiacov prídete nato, že sa nič nezmenilo, lebo stúpnu ceny. Potom vám povedia, však sme vám zvýšili platy, tak buďte ticho a učte, čo vám kážeme.“

Veľkú prehltol. „Neviete prekuknúť odbory ani vlády?!?“

Keď zistil, že nikto nič nehovorí, upil si z pohára a pokračoval. „Veď to každý musí v sebe cítiť, čo tie deti učíme. Nič! K životu nepotrebné veci. Nielenže nepotrebné, ale zavádzajúce. Potom aj takí vyrastajú a rozhodujú o osudoch miliónov ľudí. Jeden deň im povieme, aby chránili prírodu, lebo je málo motýľov a na druhý deň im kážeme zašliapnuť húsenicu, vraj je odporná a škodlivá. Včela je užitočná, ale len v učebniciach. Ak ju niekto zbadá, hystericky ju treba zneškodniť, aby nám neublížila. Psy sú priateľom človeka, ale nesmieme sa ich dotýkať, lebo sa zašpiníme a môžeme byť chorí. Preto sme aj my chorí a trpíme alergiami, ako tie deti, lebo na všetko máme iný meter, a tomu príroda nemôže rozumieť, rovnako ani naše telo, ktoré je z prírody a tým ani my prírode a prirodzenosti. Veď sme ako cap záhradníkom. Na jednej strane tvrdíme, že sme sa vyvinuli z prírody a na druhej strane zas tvrdíme, že príroda sa nezaobíde bez našej chémie. Presne v tomto bijú zvony Babylonu. Zbytočne plytváme vlastnou energiou, tým zároveň dusíme vlastné aj detské schopnosti.“

Niektorí kolegovia argumentovali tým, že je to všetko veľmi zložité, už veľmi zapletené a že v tom hrajú rolu aj rodičia.

„No dobre, rodičia, ale aj rodičia chodili do školy a sami môžu porovnať vývoj chorobnosti týchto výplodov,“ odpovedal Smidák. „A čo je učiteľ len učiteľom svojho predmetu? Učiteľ má učiť, aj sa učiť a keď treba, aj rodičov. Zato, že novým klamstvom poprieme starú lož, ešte sme nenašli pravdu. Nemôže predsa jeden predmet odporovať druhému, akože nemôže žiadny predmet vylúčiť základ morálky, ani ekonomika to nemôže urobiť. A keď áno, tak sme ponížili poslanie učiteľa na lektora kurzu šialencov. Postavili sme vzdelanie nad charakter človeka a to si sugerujeme za správne. Až potom sa uvidí, čo je silnejšie. Či je to morálne poslanie učiteľa, alebo právo ostať hlúpym, prepáčte za výraz,“ ospravedlňoval sa, „ale inak mi to nepripadá. Tie deti nám to vrátia a tomu sa nebudeme tešiť.“

„Vari máme teraz prepísať osnovy a zastaviť pokrok, hurá späť na stromy?“ posmešne dodala Čelítková, jedna z dvoch najmladších kolegýň, ktoré na škole učili prvý rok.

„Myslím si, že na to máme dosť odborníkov, len nemajú možnosť, lebo za nimi nikto nestojí. A to nikto sme my všetci. Mlčaním sa zapredávame a tým sa stávame vazalmi samých seba,“ pokračoval Smidák.

„Aha, Savonarola nášho storočia,“ ironizovala ďalej Čelítková.

„Ojoj, to smrdí pučom,“ dodal niektorý z kolegov.

„Akým pučom? Kolega má pravdu, je to len žiadosť svedomia o zmenu,“ dodal ďalší, čím sa rozprúdila debata. Zrazu mala väčšina kolegov dosť meritórnych dôkazov. Hovorili si rôzne príklady z praxe.

Smidák vedel, že týmto len rozprúdil hustnúcu krv kolegov, ktorí v poslednej dobe nevedeli už nič iné, len sa na všetko beznádejne, bez akéhokoľvek východiska, sťažovať. Videl, že ťažkanie si sa stalo všeobecne medzi ľuďmi módnou bublinou. Ponosovalo sa už pomaly na všetko, aj na to, že treba dýchať, lebo niekto povedal, že bez

 

peňazí sa to nedá. Sťažovalo sa i na to, čo voľakedy spôsobovalo radosť. Aký to zvláštny pokrok! Ako sme dýchali doteraz, ako sme sa vedeli tešiť a radovať z maličkostí? Zvláštny pokrok, nie je náhodou bližší k poprave ako k životu, keď nedovoľuje dýchať?!? Hovorí sa, že aj na šibenicu sa dá zvyknúť, no nehovorí sa, že kto si môže zvyknúť. A kto usúdil, že bez peňazí sa nedá dýchať? Popravený, ako obeť systému? Alebo kat, ako obeť zárobku? Či sudca, ako obeť moci?

Takto si dumal Smidák, keď počul, že polovica z diskutujúcich ani len netušila, o čom konkrétne hovoril. Niektorí kolegovia prešli na tému pôvodných tradičných hodnôt národa, čo sa Smidákovi zdalo, že trafil klinec po hlavičke.

„Žiadny politicky režim nemá vlastné hodnoty, všetky režimy si ich privlastňujú z pôvodných tradičných hodnôt vychádzajúcich z ľudového charakteru,“ povedal Smidák, „a prispôsobujú si ich podľa svojich potrieb, aby ich časom úplne utlačili.“

Nato zareagovala už vopred nabrúsená Čelítková, akoby čakala na ďalší moment, kedy bude môcť oponovať:

„Tak vy ste komunista, anarchista, fašista alebo čo ste?!? Povedzte!!! My sa snažíme o lepšiu budúcnosť, bojujeme za to, aby nebolo, čo bolo, ale bolo iné, čo bolo...“

„Kde bolo tam bolo,“ utrúsil niekto z kolektívu, čím sa spustila lavína smiechu.

„Ja som nebol komunista, ani fašista, nemusím proti tomu bojovať,“ odpovedal jej Smidák.

Vtom urazene vyskočila a začala si všetky svoje veci okolo seba hádzať do kabelky.

„Kým nevymrie táto generácia, nebude dobre,“ hystericky dodala cez zuby a s akýmsi šomraním brblavého rytmu nesúvislých slov pokračovala v pakovaní.

„Čo robíš?!?“ chytila ju prudko za ruku rovesníčka, ktorá sedela vedľa nej. „Veď v tej šálke ešte bola káva,“ dodala.

„A ty poď, kašli na nich, veď sme im na smiech,“ vyhodila šálku prudko z kabelky na stôl a pooblievaná s plačom vybehla z dverí.

Nastalo ticho.

„Nuž neviem, kto by sa takéto opovážil povedať svojim rodičom alebo starým rodičom,“ dodal jeden z kolegov a pomaly všetci mlčky začali opúšťať zborovňu.

Starý Smidák odprevadil domov druhú mladú kolegyňu. Uisťoval ju, že nie je nutné ospravedlňovať správanie Čelítkovej, veď takýto aktivisti boli aj v minulosti, len pod inými menami a vraj ľudia často bojujú proti tomu, čo v nich tkvie. Sú to otázky, s ktorými si ešte nevedia poradiť. Potom rýchlo prehodil na inú tému. Začal spomínať na jej babku, ako robila celý život v knižnici, ako tam rád chodil a že ju zvykol navštevovať aj doma, kde sa dlho do noci rozprávali o literatúre a hudbe.

„Ja viem, pán učiteľ,“ povedala, „bola to dobrá žena. Mala som svoju babku veľmi rada a ďakujem za odprevadenie.“ Pohladkala ho po ramene a s malou slzičkou v oku prešla bránkou domu. Veru aj Smidáka potešilo, že ešte žijú romantické duše.

Na druhý deň si riaditeľ zavolal Smidáka.

„Karol, čo sa stalo včera?“ vyzvedal riaditeľ.

„Okrem toho, že sa jedna slečna kolegyňa obliala kávou? Nič.“

„Vraj sa tu chystá akýsi puč,“ vyzvedal ďalej. „Volali mi z nejakej mimovládnej organizácie a ja o ničom neviem.“

„Ani nemôžeš o niečom vedieť,“ povedal Smidák, „lebo sa skutočne nič nestalo. Som v dôchodkovom veku a ja už nemienim do ničoho puč- ovať. Ibaže, papierový čerti by sa mali naučiť inteligentnejšie piť kávu.“

„Neviem, o akej káve stále hovoríš. Mne povedali o nejakom chystanom puči,“ naliehal riaditeľ na adekvátnu odpoveď.

„Chcel som vystreliť z Auróry, len som nemal strelivo,“ pokračoval Smidák, „a nakoniec vystrelila sama. Mňa by len zaujímalo, prečo sa volajú mimovládna organizácia? Vari sú na úrovni vlády, diktujú vláde, čo má robiť? Ak nemajú s vládou nič spoločné, tak prečo sa volajú mimovládna? Vláda sa volila, ale o nejakých mimovládnych organizáciách vo voľbách zmienky nebolo...“

Riaditeľ vedel, že sa od neho nič nedozvie, že on by na nikoho nežaloval, preto sa ho už len spýtal, či ostane ďalej učiť ako dôchodca.

„Myslím, že nie, svet patrí mladým, tak to stále bolo a nechcem trhať tradície,“ trochu ironizoval Smidák. „Ale v tých mimoškolských aktivitách, ktoré mám, by som rád pokračoval, aby som ostal v kontakte s deťmi.“

Zo spomienok ho vyrušila manželka, keď sa mu hlavou oprela o rameno.

„Pozri, tamto je Miško Miškovič, majú dvojičky,“ povedala. „Ako ten čas letí.“

Siluety postáv sa medzičasom priblížili na rozpoznanie.

„Áno,“ dodal Smidák, „pamätám si ho, bol to dobrý žiak.“

„Asi pred dvoma rokmi,“ pokračoval Smidák, „som sa tu pred obchodom rozprával so známymi. Miško sa len nervózne obšmietal. Všimol som si to, tak som ho zavolal bokom. „Čo je, Miško, stalo sa niečo?“ spýtal so sa ho. Mohol mať už vtedy tak osemnásť rokov. „Viete,“ nesmelo hovoril, „mám babu a potreboval by som kúpiť prezervatív, ešte som to nekupoval a akosi neviem k tomu nájsť odvahu,“ nesmelo koktal.

„Poď,“ usmial som sa, chytil som ho za plece, „ukážem ti ako sa kupuje beťár guma.“ Cestou k stánku mi napadlo, že ešte som to tiež v živote nekupoval, no nehovoril som nič, len mi pchal do ruky peniaze.“

„Išiel si mu kúpiť pánsku ochranu?!?“ spýtala sa manželka.

„A kto? Mal som ho poslať za otcom? Potreboval pomoc, tak sme si ako chlapi pomohli. Povedal som mu, dobre sa pozeraj, aby si do budúcna vedel, ako sa to kupuje! Pri stánku som pekne nahlas pozdravil a rázne sa spýtal, máte prezervatív?“

„Ľudia to ale väčšinou potichu pýtajú,“ prerušila ho manželka.

„Tak dobre, ja som to tiež prvýkrát kupoval, netušil som,“ odvetil jej. „Pre budúcnosť už budem vedieť.“

„Áno, samozrejme,“ odvetila predavačka.

„Ale, ja myslím, či máte na predaj?“ chcel som sa presvedčiť.

„Áno, pán učiteľ, na predaj máme,“ dodala s úsmevom.

„Tak si prosím jedno balenie a drobné poprosím vydať tu mládencovi!“

„Ty vážne nevieš, kto je tá predavačka tu vedľa v stánku?“ čudovala sa manželka.

„Nie, neviem, nechodím tam a prosím ťa, ani mi to nepovedz, lebo sa možno budem hanbiť.“

„Joj, idem ich pozdraviť, takí sú zlatí,“ povedala manželka. Ešte sa otočila vo dverách a úplne vážne skonštatovala: „Bola to zrejme zbytočná investícia.“

 


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471