ALEXANDRIA - Verejné tajomstvá
 
home > Próza > ALEXANDRIA - Verejné tajomstvá

VEREJNÉ TAJOMSTVÁ

 

 „Ahoj Karol, máš tu voľné?“

„Jasné, sadaj,“ odvetil Karol, „ideš z práce?“

„Tak veru, z práce,“ znudene odpovedal. „Žena išla s deťmi k rodičom, majú prázdniny.“

„Ja zas čakám na nejakých chalanov. Chytil som jednu zákazku v zahraničí, tak dávam dokopy partiu,“ gestikuloval rukami Karol.

„No ak by ti to nevadilo, vypočujem si, ako to chodí vo svete.“

„V pohode, i tak mám ešte málo ľudí. Keby si mal záujem, môžeš dobre zarobiť,“ navrhol mu Karol.

„Ten dobrý zárobok by aj dobre padol, ale čo už ja viem robiť, celý život sedím v kancelárii.“

„Pamätáš, koľko sme sa narobili na brigádach ako študenti a nič sa nám nestalo, ba práve naopak, posilnilo nás to a bolo veselo,“ presvedčivo uisťoval Karol. „Budeme pieskovať oceľové konštrukcie a natierať ich základnou farbou. Nie je to technicky náročná robota, i keď fyzicky trochu ťažká, ale dá sa to...“ –

 

Tak si vypočul náborovú rozpravu. Niektorých prichádzajúcich osobne poznal, s inými sa zoznámil. Zdalo sa mu, že sú to všetko priateľskí ľudia. Neskôr, posilnený niekoľkými pivami, ruka podala ruku a slovo dalo slovo. Ďalší deň začal rutinne v práci. Účinok opojného moku prestal účinkovať a ostala iba holá realita daného slova. Nevedel si predstaviť, že toto tu razom všetko nechá a išiel by robiť niečo, o čom nemá ani predstavu, že čo to je. Odsunul od seba všetky papiere na stole, hlavu si podoprel rukou a zahľadel sa cez okno svojho úradu. Aké to mravenisko, koľko ľudských osudov chodí po ulici a každý si rieši svoj problém. Každý problém je iný a predsa majú všetky niečo spoločné, byť, prežiť, existovať, mať sa ešte lepšie. Ľudia vo vyšších funkciách v tom vedia chodiť, oni robia iné kroky, neviditeľné. Sťažujú sa síce na ťažkú dobu, ale stále sa majú lepšie, aspoň materiálne to vidieť. Aj pracujúci sa sťažujú na ťažkú dobu, ale na nich tá ťažká doba akosi inak pôsobí. O zmene zamestnania uvažoval dávnejšie, no nikdy tie myšlienky nedotiahol k priamej realizácii. Už ani netušil, odkiaľ vyvierali tie pohnútky, či z neho samého alebo to bol manželkin nátlak. Na jednej strane ho už táto práca nenapĺňala a na druhej strane, čím ďalej, tým častejšie doliehali manželkine apely, že by mohol aj viacej zarábať. Nepočúva sa to príjemne, vtedy má žena taký škrekľavý hlas, plný irónie. Ťažko sa to aj obhajuje, vari on rozhoduje o svojom plate? Veď je to tarifne dané, podľa zákona. „Na tom neviem nič zmeniť,“ vravieval jej...

„Ale mohol by som...“ Z tej chvíle mu vytryskol nápad a zároveň do kancelárie vstúpil jeho šéf.

„Potrebujem urobiť dodatok k zmluve,“ spustil hneď vedúci oddelenia, „predražili sa práce na tejto stavbe.“

„Skúsim to,“ zasnene mu odpovedal.

„Nieže skúsim to, to treba tak urobiť,“ vedúci mu hneď začal vysvetľovať celý postup.

„Ja to skúsim niekde inde,“ zopakoval svoje rozhodnutie.

„Hm,“ naklonil vedúci hlavu a s otvorenými ústami mu nechápavo pozeral do očí.

„Tak som sa rozhodol, šéfko, idem pracovať inde...“ -

 

Prvého dňa nasledujúceho mesiaca pozeral sám na seba ako na niekoho v cudzej koži. Neustále upravoval na sebe prikrátke pracovné gate a mal obuté ťažké baganče s oceľovou špicou. V prvej chvíli hľadal správny postoj, ktorý nie a nie nájsť. Mixoval na sebe odev, skúšal dvíhať nohy a hlavne nevedel, čo s rukami. Ako má stáť? Aký je správny technologický postoj? Má čakať? Povedia mu, čo má robiť? Čo bude ďalej? Netrvalo dlho a pochopil celú pracovnú náplň, čím sa mu normalizoval postoj k práci. Už prestal mať aj komplexy, ktoré ho zo začiatku ťažili, že je úradníkom medzi robotníkmi. Veď jeden z kolegov bol vyučeným záhradkárom, druhý bol optik, iný čašník, ba aj jeden mäsiar bol medzi nimi, ktorého aj tak prezývali, Masár. Tento Masár bol vysokej, urastenej postavy. Stále si s úsmevom točil konce tenkých fúzikov, ktoré mu zakrývali jazvu po operácii rázštepu. Na to, aký bol mohutný, nosil v sebe kúsok narcizmu, ktorý v ňom rozkvitol vždy v prítomnosti opačného pohlavia. A to z neho robilo malého. Zábavne sa hľadí na kohúta tancujúceho okolo sliepky, no prenesene na človeka je to trochu trápne. Chlapi často len krútili hlavou.

V nízkej dlhej budove mali šatne na prezliekanie. V strede budovy bol bufet s jedálňou, kde pracovala staršia pani so svojou dcérou a až na konci budovy boli umyvárne so sprchami. Po osprchovaní prechádzal Masár celou chodbou vždy celkom nahý a so spevom na perách. Možno preto, že dvere bufetu boli vždy otvorené. To sa opakovalo každý deň, až si to všimli chlapi z iných firiem. Nuž ale čo, každý máme v sebe niečo, o čom nevieme, že to inak vyzerá, ako myslíme. Aspoň potiaľ, pokiaľ svoje nedostatky neberieme ako prirodzenosť.

Po týždni prišla zvesť, že má k nám docestovať ďalšia posila, nový spolupracovník. Akýsi Haťapka.

„Haťapka? Toho poznám ešte zo školy,“ poznamenal úradník, „s ním bude veselo. Vždy všetko dobre myslel a vždy to inak dopadlo.“

O pár dní Haťapka dorazil a hneď sa s ním pobrali na pivo do miestnej krčmy, aby mu porozprávali, ako to tu chodí. Haťapka bol rád, že ho vrúcne prijali do partie. Bol útlej nízkej postavy, s riedkymi plavými vlasmi a s veľkými modrými očami. Tí, ktorí ho poznali, vedeli, že jeho prirodzenie svojou veľkosťou viacej ako trochu presahuje stredoeurópsky priemer. No nikto sa nad tým nikdy nepozastavil, veď každý z nás má niečo, čím vytŕča z radu. Za odplatu vrúcneho prijatia chlapom rozprával svoje nekonvenčné zážitky z montérskeho života.

„Už len cestou sem som mal jeden menší problém,“ hovoril Haťapka. „V preplnenom autobuse mi tak náhle zaškŕkalo v bruchu, že bez rozmýšľania som sa musel predrať k šoférovi...“

„Predpokladám, že ten kufrík, čo nosíš, si bral so sebou,“ podotkol Karol.

„Pravdaže, ten nedám z ruky,“ a pokračoval. „Ten šofér mi ale nechcel zastaviť, vraj sme na diaľnici. Tak som mu povedal, že nemám inú možnosť a bude ma cítiť až po konečnú zastávku.“

„Tak na to ti hádam zastavil?“ spýtal sa úradník.

„Zastavil veru, a možno aj palce držal, aby som to stihol,“ pokračoval ďalej Haťapka. „Tým však nastal ešte väčší problém, okolo diaľnice nebolo vôbec ničoho, len pusté pole. Nikto okrem šoféra nevedel, čo sa deje. Stál som pri autobuse s kufríkom a pozeral, kde mám ísť, no času nebolo, tak som hľadal rýchlo uhol, aby som bol čo najviac schovaný. Keď sa mi konečne uľavilo, to ste mali vidieť, ako sa celý autobus zdúval smiechom. A ako mi potom uvoľňovali miesto v autobuse.“

Zdúvali sa smiechom aj chlapi pri stole, len Masár akoby mal stále niečo iné na mysli. Nezaujímalo ho, o čom sa hovorí, len si točil konce tenkých fúzikov a usmieval sa sám pre seba vo svojich myšlienkach. Keď zbadal, že krčmárka kŕmi rybičky v akváriu, dvoma krokmi k nej pristúpil a o niečom sa s ňou začal zhovárať. Bol to skôr monológ, lebo krčmárka na neho len pozrela s poľutovaniahodným úsmevom. Nikto v tej vrave nepočul a ani si nevšímal, čo jej hovoril, len Haťapka nechtiac započul časť viet v zmysle „... aj ja mám rybičku...“ Pre nikoho to nebolo podstatné, lebo Haťapka pokračoval vo svojich nekonečných zážitkoch.

V súvislosti s Masárovou trápnou udalosťou Haťapka pripojil hneď jeden svojrázny príbeh:

„Keď som chodil na učňovku, vedľa bol dievčenský internát. Vyhliadol som si dievča, s ktorým sme potom spolu chodili. Po čase, keď už sa nám zdalo, že si rozumieme viacej ako kamaráti a mali svoje spoločné plány, dohodli sme sa na večernom stretnutí v blízkom parku.“

„Ona ešte zrejme netušila, čo si zač,“ podotkol úradník.

„Netušila,“ prikývol hlavou Haťapka. „Keď som ju potom potme priľahol, veru na dva metre vypásla trávu.“

Chlapi sa smiali ani nie tak na situáciách, ako na Haťapkovom spôsobe ich podania v jeho bezprostrednom prejave. Len Masár akoby stále svojím pohľadom niečo snoval, čo pripomínalo, že k partii nepatrí.

Ráno s trochu boľavými hlavami, ale s nadšením pokračovali v práci. Už aj s novým kolegom Haťapkom, ktorý im spestril deň svojimi ďalšími recesiami. Deň prebehol rýchlo a po práci sa išli umyť a osprchovať. Vtedy sa to stalo. Masár pri sprchovaní zbadal Haťapkovu hompáľajúcu sa „makrelu“. Vtom sa mu zrútil celý svet. Popadali mu všetky vzdušné zámky, ktoré si tak dôsledne budoval. Od tej chvíle sa umýval len do pol pása a nohy v umývadle. Beztak málo výrečný začal ešte menej hovoriť a uvažovať o odchode zo stavby. Nebolo to ružové ani s naším úradníkom. Neustále telefonáty od manželky, ako nezvláda doma samotu, mu nedovoľovali plnú sústredenosť na prácu a ani na samotný pobyt v zahraničí. Karolovi neostalo nič iné, ako tých dvoch odviezť domov a priniesť za nich náhradu.

 

 


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471