Turista z Japonska
 
home > Próza > ALEXANDRIA - Turista z Japonska

TURISTA Z JAPONSKA

 

Po daždivom dni vyškerilo jarné slnko svoje lúče pozdĺž celého širokého korza. Tváre ľudí to opätovali úsmevom a deti s piskotom pobehovali so zmrzlinami medzi preplnenými lavičkami. Tak rád vždy prechádzal týmto miestom, akoby ho to šteklilo a musel sa povinne usmievať. Nuž ale kto by sa netešil, keď sa iní tešia. Je to hádam jediná nákaza, ktorá nie je klasifikovaná ako choroba. Aj smutný človek musí aspoň nachvíľu oželieť bolesť a sprístupniť účinok tohto jedinečného lieku.

„Dobrý deň, pane, vy ste odtiaľto z mesta?“ oslovila ho náhle jedna mladá slečna.

Najprv potriasol hlavou, úplne sa vyrovnal a odvetil: „Áno, ako vám pomôžem?“ spýtal sa.

Vtom slečinka rýchlosťou akútnej behačky spustila nabifľovaný text: „My sme z firmy tej a tej a ponúkame to a to, teraz za takú a takú cenu, čo je výhodnejšia ako tá a tá cena a najväčšou výhodou je, ak to kúpite hneď teraz...“

„Hotový som z vás, slečna, bol to skutočne talentovaný prednes, keby som vás mal doma, kúpil by som si radšej televízor a možno aj rádio,“ dodal.

„Ušetríte...“ chcela spustiť ďalší monológ.

„Viete čo?“ prerušil ju, „také pekné a inteligentné dievča ako vy, prečo robíte takúto prácu, veď to je len otravovanie ľudí.“

„Neviem si nájsť inú prácu, pane,“ úplne zosmutnela svojou odpoveďou.“

„Ale určite áno,“ ubezpečil ju, „ja vás teraz pozvem na kávu, poviete mi, aké máte vzdelanie a niečo vymyslíme, určite niečo nájdeme. Mám množstvo známych, možno nie hneď, ale nájdeme.“

„Nemôžem, ja tu musím byť, nie som z tohto mesta,“ povedala skormútene, s výrazom tváre hľadajúcej v novembri jahody.

„Je mi ľúto, potom vám neviem pomôcť.Ešte chvíľu si beznádejne pozerali do očí, a potom sa bez slova vzdiali.

Zrazu mu ostalo clivo, už aj ľutoval, ako na ňu sprvoti vybehol. Vyčítal si to trochu, hoci nikdy žiadnu prácu nepodceňoval, ale toto, keď sa človek človeku pchá pod kožu, nevedel považovať za prácu. Je to násilnosť, nátlak temných síl, veď dobré sa nikdy nevnucuje na silu. Zatiaľ ho nikto nepresvedčil, že takáto práca môže byť užitočná a svojím odôvodnením sa to asi ani nikomu nepodarí.

„Dobrý deň, pane, máte jedinečnú možnosť si od nás zakúpiť...“

„No už len teba som čakal! Ďakujem, neprosím si,“ odvetil akémusi mladému chlapovi vo vyrastenom maturitnom obleku s rozhalenou bielou košeľou a vyrážkami na tvári po čerstvom oholení.

„Ale veď ani neviete, čo vám ponúkam,“ pokračoval mladík.

„Ani nechcem vedieť a nič mi neponúkajte,“ už začínal byť nervózny.

Mladý muž ešte urazene čosi frflal, ale už si toho radšej nevšímal, aby mu náhodou nepovedal niečo, čo by potom oľutoval.

Rozhliadol sa po námestí a až teraz si všimol, že podobných tu pobehovalo asi v počte jedného plného autobusu. Začal hľadať tú krásnu idylu poobedia, ktorú ešte pred chvíľou prežíval. Bolo to márne, doliehal na neho nepríjemný tlak, tak sa radšej pobral domov.

Nebol konzumný typ, radšej niečo tvoril a vymýšľal. Už dvadsať rokov nemal televízor ani rádio. Chránil si len starý gramofón, ktorý občas počúval. Nieže by na to nemal, jedného dňa po istom dokumente sa tak rozhodol a tak aj učinil. Povedal si, prečo by som sa mal dennodenne brániť klamstvám, podvodom a násilnostiam. Však len nútia človeka byť iným ako chce byť sám. Ukazujú svet, aký nie je a aký si ani neprial, aby bol. Zo začiatku z času na čas mu bolo smutno, lebo žil sám, no prekonal to a viacej toho neľutoval. Prekukol ich, ak sa niekde v spoločnosti rozprávali, vždy sa vedel zapojiť do vravy. Zistil, že scenár masmédií hlavného prúdu sa nemení ani po rokoch, len kde-tu nejaké mená, ale úskoky sú stále rovnaké a filmy bezobsažné. Sčasti sa oslobodil od kolektívneho myslenia a lepšie vedel prijímať nové veci a hlavne pravdu. Nebol pod stálym nátlakom a to bola výhoda toho celého. Neskôr prišla éra internetu, tam si mohol dovoliť oddeľovať zrno od pliev.

Na druhý deň mal rovnakú cestu. Pred promenádou opatrne zastal, rozhliadol sa a všimol si množstvo služobníkov dotieravého obchodu, ako znovu pobehujú celým námestím. Chvíľu ešte stál, chcel sa im radšej vyhnúť, aby ich opäť nepourážal.

Vtom zozadu pristúpil k nemu mladý muž v obleku a s účesom filištínskeho mnícha.

„Dobrý deň, pane, vy ste priamo odtiaľto z mesta?“ spýtal sa s obrovským nadšením.

„Nie prosím, ja som turista z Japonska a hľadám kultúrne pamiatky, viete mi poradiť? odvetil mu s presvedčivou vážnosťou.

Mladý muž ostal bez slova zarazene stáť, on sa však v nerušenej pohode pobral smelo ďalej. Akoby čarovným prútikom získal imunitu proti nim. Tak dobre, žiadny čarovný prútik, buďme reálni, ale homeopatický liek: ísť proti hlúposti so zriedenou hlúposťou. Už sa nikto viacej pri ňom nepristavil. 


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471