Pieseň krásnej neznámej
 
home > Próza > ALEXANDRIA - Pieseň krásnej neznámej

 PIESEŇ KRÁSNEJ NEZNÁMEJ

 

Vyšiel z vchodu, no vzápätí vrátil sa späť pre dáždnik. Do rannej tmy padal tichý dážď, viditeľný len v odlesku bielych svetiel neónov.

Čo keby som dnes obišiel školu z druhej strany, napadlo mu. Také krásne ráno nechcel mariť uponáhľanou a rutinnou cestou do práce. Prítomnosť mu začala zalievať celé telo splývajúce s pokojom rána. Kúsok za bránou školy zastal pred veľkou kalužou, aby akási žena mohla nerušene prejsť. Poďakovala mu, on pokorne uklonil hlavu a pokračoval v ceste. Jej pohľad mohol v ospalom ráne úrodnej domýšľavosti naznačovať čokoľvek, ale ten jej hlas, ten timbre ju prezradil, akoby ho už niekedy počul.

Zašemotil si, ako môže mať niekto taký príjemný, nevinný a jemný hlas?

Vtom sa otočil. Žena prešla bránou školy. Zaujímavo krásny hlas, pokrútil hlavou.

Žeby učiteľka?, uvažoval, hádam nie školníčka?!? No v každom prípade krásna neznáma.

Nie, nie, pokračuj radšej v ceste, rozkázal sám sebe a ďalej vychutnával nádheru rána.

Lenže ju začal stretávať častejšie a čím ďalej, tým sa mu zdala bližšia a známejšia.

Koľkože ľudí denne zdraví? Mnohých ani nevie narýchlo v zádumčivosti svojho sveta kam zaradiť. Často namiesto „dobrý deň“ povie „ahoj“ a namiesto „ahoj“ zasa „dobrý deň“, veď už piatym rokom žil sám pre seba.

Zavše, keď stretol krásnu neznámu, povedal si, ja túto ženu odniekadiaľ poznám, to nie je možné, aby som sa s ňou tak zbližoval, a tak rýchlo. Čím viacej ju stretával, o to jasnejšie začínal vnímať akúsi melódiu, jemné tóny s obklopujúcou myriadou farieb. Tá hudba vychádzala z nej a celé to vnímal ako pieseň jej srdca. Nerozumel tomu, ako môže niekoho tak silno vnímať a pritom ho nepoznať?!?

A práve v tomto začala jeho súkromná vojna. Hádala sa duša s telom, keď myšlienkové tvary opatrnosti pred spoločenskými zvyklosťami začali obmývať jeho citové poryvy. Jedno aj druhé malo svoju silu.

Ojoj, a čo keď je to nejaká známa a ja ju nezdravím, uvažoval.

Žeby jeden z mojich ďalších trápnych omylov? Keď zistil, že čas sám od seba nič nerieši, pomaly sa inšpiratívne preberal zo svojej zádumčivosti a začínal tomu venovať väčšiu pozornosť.

Mal by som sa jej prihovoriť, ale ako?

Cítil, že za jej spokojným, vážnym pohľadom je niečo iné, niečo nežné, niečo priateľské, ale ako jej to dať najavo, že s tým priateľstvom žije aj on?

Len tak ju osloviť?!? „Ahoj, nepoznáme sa náhodou?“

Vôbec nebude náhodou, keď ho ovalí kabelkou. V lepšom prípade by sa mohla spýtať: „Kedy sme si potykali, mladý muž?“ A tu je kameň úrazu, veľmi podobný kameňu mudrcov, kedy sme si vôbec vykali? Veď cítil, že sa poznajú od počiatku.

A čo keď mi povie: „Ty dilino, nepoznáš ma? Veď ja som...“

V tom zmätku prevažoval dojem, že ju pozná od jej prameňa, že sú spriaznenými dušami, že ju pozná lepšie ako si to len môže sám predstaviť.

No čas predsa niečo priniesol. Raz, na inom mieste, ako ju začal registrovať, prešla na chodníku do protismeru a rútila sa rovno na neho. On ustúpil na trávnik a ešte sa musel otočiť bokom, aby do neho nedrgla. Aký to reflex! No neskôr si uvedomil, že tentokrát bol na škodu. Začal si priať, aby ho radšej prevalila, možno by sa prebudil a možno by sa aj niečo stalo.

A bola tam vôbec nejaká mláka, ktorú by obchádzala? Tie síce bývajú na chodníkoch i keď je sucho, no v tom rannom šere a v rozrušení to ani nepostrehol. Na tom však nezáleží, cítil od nej odozvu, akoby hovorila tým gestom s vypnutou hruďou: „keď to teraz ten hlupák nepochopí, tak neviem kedy...“

Ešte nikdy nepociťoval takúto neistotu, či je to len jeho domýšľavosť, či je to len jeho chcenie, akási vnútorná túžba, aby to bolo tak, ako sa to zdá, či si ju len idealizuje alebo čo to je... Ďalšia skúška osudu??? Ale osud predsa neskúša, on len prináša plody vôle.

 

Keď sa prvýkrát ženil, ako dvadsaťtri ročný, mal len nejakú elektroniku, haldu platní, more kníh a to najcennejšie presvedčenie, že láska všetko pretvorí. K tomu poznaniu dospel vďaka svojej vnímavej citlivosti vždy niečo tvoriť a poznávať. Myslel si, že to všade inde chodí rovnako ako k tomu bol aj vychovávaný. Že ľudia vedia, čo je to byť slobodným a v tom sa rozhodovať. Usudzoval to podľa seba. Neprestal tomu veriť ani po siedmych rokoch, keď ostal po rozvode sám vo veľkom byte a vo veľkom sklamaní. Vtedy sa mu zdalo všetko veľké, až v tej veľkosti sa cítil malým.

Povedal jej: „Ostaň alebo choď, len neseď na dvoch stoličkách, to veľmi bolí.“

Ona sa rozhodla, odišla s tým niekým, čím naplnila aj sen svojej matky. Veď svokra vždy chcela mať zaťa nejakého inžinierka alebo doktorka, preto od začiatku snovala a pomaly presviedčala vlastnú dcéru o podobnej budúcnosti. Možno si v tých dobrých radách ani neuvedomila, čo robí, až potom ako nový zaťko prepil a prehral zamestnanie aj majetok. Keď dcéra spadla medzi dve stoličky, tak spoznala, že predsa to bolo lepšie tak, ako to bolo pôvodne, lebo nebolo nikoho iného okrem neho, kto by potom dospievajúcim deťom ukázal východisko. Nikdy nevedel pochopiť ľudí, ako môžu stavať majetok a peniaze nad lásku. Veď majetok a peniaze môžeme mať aj s láskou. Načo sú nám peniaze a majetok bez lásky?!? Dávať kamene namiesto chleba, je predsa mŕtvym činom. Čo z toho, že to svokra neskôr pochopila, ale deti si prežili svoje peklo. A vôbec, pochopila to v plnom znení?!?

Žeby vety raného obdobia vzťahov ako : „Neviem si predstaviť život s nikým iným ako s tebou...“ a podobných tvarov, ktoré počul napovedali o slabej sebaúcte? Vtedy mávol nad tým rukou, nevenoval tomu pozornosť, veď vety tohto rázu aj zvyknú trochu hriať ego. Lenže ak sa to v živote zopakuje viackrát, už to núti človeka k zamysleniu, hlavne, keď tým neskôr trpí ujmou mužnosť, ženskosť a rodina.

Je zaujímavé, ako sa ľudia snažia brániť osudu a predsa sa mu neubránia, veď to, čo nám dáva do cesty, je tou najlepšou školou, lebo vždy je to len z vlastnej vôle.

Stalo sa asi desať rokov po rozvode, maľoval akémusi námestníkovi väčší obraz na objednávku. Pred dokončením ho zavolal na schválenie, páčil sa mu, odobril ho a vzápätí ho objednávateľ pozýval na pivo.

Zdráhal sa: „Nie, nie, nemôžem, má prísť kamarátka,“ vyhováral sa.

No predsa ho zlomil, tak teda išli do záhradnej zapiť obchod. Nesedeli dlho a k stolu prišli dve ženy, či si môžu prisadnúť?

„Pravdaže, nech sa páči“. Tú jednu poznal veľmi dobre, kolegyňa, speváčka z divadla, no tá druhá sa len zdráhala. Ona nikde nechce ísť, načo sem ideme... jeden vlasatý, druhý fúzatý a podobné depresívne frázy. Akási učiteľka, no vtedy mu to ani nedošlo, že jeho prvá žena bola tiež učiteľka. Prečo by aj, veď nemal s ňou žiadne plány.

Chceme, nechceme, v slabých chvíľach sa stane. Kým bol obraz dokončený, začal aj nový vzťah a po roku manželstvo. Nebolo by na tom nič zlého, ani to, že mala dve deti, veď deti sú radosť a kto si myslí, že je to starosť, nevie, čo je radosť. Lenže aj v tejto novele, ako v každej, bola vedľajšia postava, ktorá sa časom vypracovala na hrdinu celého diela. Z jedného obyčajného svokra sa vykľul správca osudu niekoľkých ľudí. On totižto pomaly, ale isto, dokázal z každej radosti urobiť tú najväčšiu starosť. Po siedmich rokoch už nebola žiadna radosť, ktorú by svokor mohol premeniť na starosť. Ostali už len starosti a starosti, preto bolo treba dopísať poslednú kapitolu – ROZVOD – a zavrieť knihu. Komu to spôsobilo radosť? Ťažko povedať, veď v tej spleti udalostí už nikto nevedel, akú úlohu práve hrá. Najskôr chceli od neho to, potom toto, potom tamto a neskôr hento, až nakoniec sám zistil, že od neho z toho všetkého nechcú vôbec nič, ale chyba je v ňom, že je to práve on, lebo oni by chceli, aby bol niekým úplne iným. Človek predsa v prirodzenosti musí pocítiť radosť z riešenia starostí, pokiaľ nie sú účelne vykonštruované a pokiaľ sám seba nepovýši nadhodnotou nemať starosti. Vtedy nepoznanie seba samého sa začne prenášať do podozrievaní druhých, lebo v nich vidno svoju vlastnú bezradnosť. Presne tam začína skutočná starosť, ale tentokrát ju majú sami so sebou, lebo sa tým vymaňujú z celku, nad ktorým by sami radi stáli. To nemôže nikdy dobre dopadnúť.

Teraz už vie, že to nie je len dramaturgia beletrie. Zažil to sám na sebe ako životný film. Láme to aj najväčšie nadšenie snahy niekomu pomôcť a hlavne, keď ten druhý tú pomoc premení na drobné vlastnej ľúbosti.

Aj táto kapitola skončila.

Pomaly si začal uvedomovať súvislosti medzi vlastnými skúsenosťami a sebou samým. Preto všetku tvorbu načas odložil bokom, zamestnal sa, aby sa nemusel zaťažovať živnosťou. Pochopil, že zúfať si sa neoplatí, to spopolňuje zbytočne veľa energie. Začal chápať zmysel samoty ako možnosť sebazdokonaľovania. Týmto chcel pochovať v sebe aj posledný kúsok Fausta, ktorý v ňom ešte tkvel. Všetko, o čom v minulosti len počul alebo čítal, načo prišiel sám, sa mu začalo premieňať na reálne prežitie ako vlastné skúsenosti. Teraz to cítil a videl úplne jasne. Nemôžeme sa vyhovárať na politikov, tajné spolky, ktoré by chceli vládnuť svetom a zotročovať ľudstvo pre seba, veď to všetko sa deje v malom okolo nás. Oni sú medzi nami. Nadávajú na tých hore, pritom to isté robia sami dole. Hovorí z nich závisť, lebo sami by to tak isto robili a možno ešte horšie, keby boli hore. Mnohí rodičia pôsobia ako tajné spolky, pomáhajú síce svojim deťom, ale za akú cenu?!? Za akú daň a aký úrok?!? Aby mohli povedať, že pomohli a ako daň si pýtajú ich duše, aby ich mohli zúročene formovať podľa seba. Formovať tak, ako sú leniví formovať svoje vlastné duše. Zrejme toto je to, čomu sa hovorí duchovná lenivosť. Takýmto ľuďom nestačí, aby sme im dávali znášanlivosť voči ich presvedčeniu, to je len prvý krok, ktorý vyžadujú a hneď chcú viac. Sami sú otrokmi akéhosi systému, ktorému slúžia, nevedia sa z neho vymaniť a zároveň do toho strhávajú svoje ďalšie pokolenia. Oni si myslia, že to je láska a že nad takúto lásku niet inej, lebo milujú len to, čo vlastnia. Pritom nevlastnia nič, ich schránky sú prázdne. Síce nie úplne, lebo niekde cítia, že skutočná láska ich páli a keby ju prestali hasiť, načisto by spálila ich falošné túžby.

 

No dobre, ale čo ďalej? Začať písať novú životnú novelu, s krásnou neznámou učiteľkou? Nato sa už akosi necítil. Bol unavený z toľkého sklamania, snáď preto nemal odvahu, aby ju náhodou nesklamal, veď k nej cítil niečo viac.

No začínal rozumieť aj tomu, že každá jedna prežitá bolesť ho zároveň oslobodzovala. Začínal si uvedomovať, že všetky tie časti tvoria jeden celok, jeden veľký román, jedno „ja.“ To poznanie ho upokojilo, veď to „ja,“ nechcelo nikomu ublížiť, skôr pomôcť, a predsa ostávalo často obvinené a ohovorené, len aby si niekto druhý uchránil a povýšil to svoje „ja.“ No takýmito úsudkami sa nechcel zaoberať, to prenechával vyšším mocnostiam.

Začal sa vyhýbať aj stretávaniu sa s krásnou neznámou. Volil si iný čas odchodu z domu, inú cestu, a predsa sa jej nevyhol. Každé jedno ďalšie stretnutie v ňom vyvolávalo akési zmierenie a zblíženie. Tak, ako sa zbližoval s ňou, tak cítil zblíženie sám so sebou. Už keď ju v diaľke zbadal, cítil, že sa blíži mier, prichádza hudba pokoja, ktorá mu ešte dlho potom znela v ušiach. Tá farba hlasu, ktorým prehovorila jediné slovo, ktoré od nej počul, tá neskutočná nežnosť splývajúca s jej obklopujúcou hudbou.

Sám tomu prestával rozumieť, veď nevedel ani len ako sa volá, a predsa počul akordy jej srdca. Uvažoval, že kúpi lístky do divadla a pozve ju, že by jej jeden dal do ruky, keď sa stretnú a... a čo keď je vydatá, to aby aj manželovi kúpil jeden lístok? Nie, to nie, radšej mu dá ten svoj. Možno bude ešte lepšie, keď nekúpi žiadne lístky. Skutočne môže byť vydatá a radšej sa už s tým ani nechcel viacej zapodievať. Preto jej želal len to najlepšie, nech sa jej v živote darí a nech je šťastná.

No jedna vec mu nedala pokoj, či sa niekedy už rozprávali, či sa poznajú, veď poznal toľko ľudí, že ani sám nevedel, koľko. Len sa jej spýtať, ako to je?

Už nehľadal za tým nič viac, nechcel jej ublížiť. Tak rád by jej len povedal, že ju spoznal v tomto ľuďmi zamotanom svete. Pritom to už toľkokrát chcel učiniť, vždy ho v tom zastavila akási sila, akási neviditeľná stena.

Jedného rána, ani to nečakal, po dlhšej dobe ju uzrel cez plot školy. Ani nevie, ako a prečo v tej chvíli z milého prekvapenia nahlas zareagoval citoslovcami, snáď ako ten krtko v rozprávke, „jééé“.

Videla ho a určite aj počula. Pocítil od nej akúsi nevyslovenú odozvu. Teraz sa pevne rozhodol. Ešte v ten večer sa mu zjavil jej obraz na určitom mieste, ako kráča oproti nemu. Považoval to za signál momentu tohto rozhodnutia.

Tak sa aj stalo, ráno ju stretol presne na tom mieste, ako vo svojom videní. Zdalo sa, že hviezdy sú naklonené. Bola úplne iná, než akú ju vídaval. Žiarila ako víla a všetko okolo nej bolo svetlejšie. Čierne vlasy, dozadu upnuté, mala odfarbené do svetlého odtieňa a mierny úsmev na tvári. Spustené ruky si držala pred sebou a úplne pomalým krokom sa k nemu približovala, akoby nemala iného cieľa, len sa s ním stretnúť. Aj jej pieseň, ktorú počul len on, dnes znela úplne inak, tak sviatočne, prehovárala poddajne: „tak tu som“. V tej chvíli zastal čas, všetko razom stíchlo a v jemnom šume cítil, že je to chvíľa, ktorú už tak dávno predvídal. V tej chvíli, bol len ona a on.

Ale čo sa to stalo?!? Zovrelo mu krk aj žalúdok a akási neznáma sila mu tlačila do nôh. Krok sa mu začal zrýchľovať a razom sa všetko rozplynulo. Ostal stáť až niekoľko krokov za ňou. Zúfalo si s výčitkami zaboril tvár do dlaní a riekol, to čo sa stalo?!? Vytriezvel zo sna s ďalšími a ďalšími otázkami, na ktoré si sám nevedel odpovedať. Jediné, čoho sa najviac obával, bolo pomyslenie, že ju týmto nechceným gestom urazil, ale to vôbec nemal v úmysle a práve preto sa už nechcel vzdať. Nechcel veriť tomu, že by bol skutočne tak nemožný a neschopný.

Druhým ránom ju stretol presne na tom istom mieste, no jej krok už napodobňoval prirodzenú chôdzu do práce. Pozbieral v sebe všetku rozvahu, pre istotu už spomalil hneď, ako ju zazrel, aby sa neopakovali divné stavy z predchádzajúceho rána. Niekoľko krokov pred ňou úplne zastal a... a vydralo sa z neho slabunké „Ahoj“, akoby zadosťučinenie včerajšieho kolapsu.

Naplnilo sa to, čoho sa obával. Predsa len urazil jej ženskú hrdosť, svojím netaktným prejavom, keď videl, ako v pomykove odpovedala cez polootvorené ústa: „Dobré ráno“. V nemom úžase ostal stáť a po chvíli spustil smiech, to nemôže byť pravda, veď neviem reprezentovať ani len sám seba. A mal sa čomu čudovať. On, čo v minulosti nemal problémy vystupovať pred davom, stvárňovať exhibicionistické kúsky a zrazu takto trápne reagoval. Takto sa mu vypomstila jeho dlhodobá uzavretosť? Na jednej strane ňou získal, na druhej stratil, alebo že by za tým všetkým bolo niečo iné?!? Učí sa chodiť v novom svetle svojho sveta?!?

Napriek tomu sa však nevzdával.

Tretím ránom, akoby to ani nemohlo byť inak, stretol ju znova na tom istom mieste. Niekoľko krokov pred ňou zastal s otázkou: „Nechcem byť otravný, chcem sa len spýtať...“ Ona však mierne odvrátila hlavu aj krok a svojím tajuplným hlasom vydýchla: „Níje.“ Dobre vedela, že sa jej nechcel spýtať, koľko je hodín, ale aj on už teraz všetkému začal rozumieť. Ešte chvíľu ostal stáť, vytvoril sa okolo neho vysoký priehľadný stĺp, ktorý ho spájal s rozprávkovo krásnou krajinou niekde vo výšinách, žiariacou jasnými farbami známej melódie a v nej videl dve postavy dospievajúcich detí. V jednej z nich cítil sám seba, ako keby sa lúčili, dievčine viali dlhé tizianové vlasy a volala za ním: „Nájdi ma...“ A veruže to bol jej hlas.

Vtom pocítil, akoby ho ponorili do jazera spokojnosti. Uľavilo sa mu, zbavil sa všetkých zlých aj dobrých predsudkov. Cítil spojenie s celým vesmírom a s istotou, ktorá sa nedá nijako vyjadriť. Trvalo to len chvíľu, ale v tej chvíli bola celá večnosť a v tej večnosti bola aj ona. Samozrejme, že sa poznáme, povedal si, veď to „ní-je“ sú dve slová. To „nie“ povedali ústa, rozum z predsudkov brániaci sa skutočnosti; takýmto spôsobom nie. Ale to druhé slovo „je“, povedalo srdce a „je“ znamená, že niečo existuje, existovalo a bude existovať napriek tomu, či to popierame alebo s tým súhlasíme. Ak by sa nepoznali, povedala by čokoľvek iné: „Dajte pokoj, neotravujte....,“ ale ona povedala „níje“, čím potvrdila to, čo je. Chcieť môžeme len to, čo existuje a aj poprieť môžeme tiež len to, čo je. Predsa sa nemôžu rozísť ľudia, ktorí sa nikdy nepoznali. Potvrdilo sa mu, že cit je jasný a správny, ale aj to, že v živote si všetko komplikujeme rozumovými predsudkami, ktorými si vyvolávame neisté pocity, ale isté bariéry. Teraz mu bolo jasné, že sa poznali už skôr, než sa narodili, než ju tu stretol a že s ňou zostáva naďalej v spojení, aj keby ju prestal vídavať.

V týchto úvahách ho zastavilo červené svetlo semafora na priechode pre chodcov. Vtom zobral telefón a zavolal do práce, že dnes má niečo súrne a nemôže prísť. Otočil sa a vrátil sa domov. Oprášil puzdro gitary, vybral z neho svoju starú „Zvonivku“ a začal vyludzovať prvé tóny piesne krásnej neznámej.


<< naspäť

Tel.: 0902 417 471