ALEXANDIRA - Malebný úsmev
 
home > Próza > ALEXANDIRA - Malebný úsmev

MALEBNÝ ÚSMEV

 

 Také milé sú úsmevy ľudí, keď vytrysknú z úprimnosti. Z takej prirodzenej uvoľnenosti, za ktorou nie je nič iné, len samotný prejav šťastia zo života. Zaiste sa usmievajú aj letušky, predavačky, úradníčky a dokonca aj šéf, keď môže oznámiť, že nám strhne z platu. Všade sme obklopení povinnými úsmevmi, za ktorými výrazne stojí nepísaný príkaz z náplne práce. Nuž, ale ani úsmev nemôže byť profesiou, ako zlá nálada nemôže byť zamestnaním. Zato nikto nikoho nebude platiť. Preto sa ťažko hľadá oduševnený úsmev, a možno sa ani nehľadá, lebo to nie je zárobková činnosť. Kto by ho aj hľadal, keď v neho už nikto neverí? Ani komik, je príliš hrdý na seba, aby sa zosmiešnil a zosmiešňovať druhých je nadbytočným artiklom. Každý to už robí sám za seba. Hľadá snáď iba ten, kto ho skutočne vlastní vo svojom presvedčení, či náhodou nie je na to sám a ostatní sú spokojní vo všeobecnosti so štandardnými, normalizovanými prejavmi úsmevu.

Ten, kto poznal Jožka Zachara, muža s úsmevom nielen plným zubov, zistil, že je človekom, ktorý skutočne dával upokojujúcu nádej pre radosť. Zvážme, môžeme kúpiť v obchode to, čo nemajú? Predsa nám ostáva nádej, že to budú mať niekde inde. Môže nám dať radosť skeptik? Vari toľko, že sme na tom lepšie ako on. No Jožko cez svoj úsmev mienil vždy dobrou radou a tak ho aj každý poznal.

Na strednú školu sa dostal omylom, no neskôr zistil, že to nebol až taký omyl. Vo svojej žiackej lenivosti bol zvyknutý všetko opisovať od spolužiačky, s ktorou sedel v jednej lavici. Keďže spolužiačka sa hlásila na strednú zdravotnícku školu, onedlho sa so svojím malebným úsmevom ocitol v kolektíve budúcich zdravotných sestier. Po škole, ako chlapec – sestrička, dostal prácu v mestskej nemocnici na internom oddelení. Pracoval tu síce len mesiac, no za ten čas si všimol jednu zvláštnosť, ktorú praktizoval starý pán, primár oddelenia. Pri vizite si sadol na posteľ každého jedného pacienta, chytil ho za ruku a priateľsky sa s ním porozprával. Nikdy zdravotný stav nekonzultoval s ošetrujúcim lekárom pred pacientom, ale za zavretými dverami. Tvrdil, že päťdesiat percent choroby vychádza zo psychického stavu pacienta a práve toto poznanie začalo Jožka sprevádzať celým jeho životom. Potom ho preradili na oddelenie anestéziológie a intenzívnej medicíny. Veľmi rýchlo bol donútený prebrať sa z rozmaznanosti spolužiačok zo školských lavíc. Chvíľami mu klesol úsmev, keď videl umierať ľudí v každej vekovej kategórii bez ohľadu na sociálne postavenie či slávu, ktorou sa v živote niesli. Nútilo ho to premýšľať nad účelom existencie človeka. Prečo sa jednému dá pomôcť a druhému nie? Vari sa urobila chyba pri liečebnom postupe?

Raz mu jeden lekár, po podobnej situácii na otázku, prečo sme nevedeli zachrániť práve tohto pacienta, odpovedal: „Jožko, o tom nerozhodujeme len my,“ a ukázal prstom hore.

Vtom nastal obrovský zlom vnímania v Jožkovom živote. Ďalšie roky práce na oddelení si doplňoval štúdiom iného uhla pohľadu na svet. Začal stále viac a viac vnímať, že človek nie je len anatomická a biochemická stavba hmoty. Dennodenne videl bezradný výzor tvárí, odkázaných do rúk niekoho druhého. Konfrontoval ich s ľahkovážnym prejavom ľudí, stretávajúcich na ulici a v súkromí. Vychádzajúc z toho si často kládol otázku, žeby to boli dva rôzne svety? Kde som potom ja, stojím medzi nimi?

Roky utekali a raz stretol bývalého spolužiaka, Lajka, umeleckého stolára. Ten vždy, keď videl nejaký výtvor niekoho iného, ktorý sa nepozdával jeho vkusu, sucho skonštatoval: „Tichý úžas.“ Ale ak bol kritizovaný za chybný výrobok on, bez ostychu presviedčal: „To je architektonický zámer.“

„Počúvaj kamarátko,“ spustil Lajko, „zomrela nám obvodná doktorka, poraď dobrého obvodného, komu by som sa prihlásil.“

„Počul som o tom,“ uvažoval Jožko, „vieš ty čo? Choď za našou Alžbetkou, budeš spokojný, aj ja som u nej evidovaný. Zajtra jej zavolám, že prídeš.“

„Oj, ďakujem ti priateľu,“ potešil sa Lajko a s tým sa aj rozlúčili.

 Na druhý deň mal Jožko na oddelení od rána hotový blázinec, nevedel už pomaly, kde mu hlava stojí. Okolo obeda sa to všetko razom upokojilo a na oddelení nastalo ticho. Až teraz si spomenul na Lajka, že mal volať obvodnej doktorke, no v tom zaznel alarm prístroja riadeného dýchania u pacientky, ktorú ešte ráno oživovali. Prekontroloval nastavené hodnoty prístroja a všimol si príčinu, pacientka začínala spontánne dýchať. Zavolal lekára, ten ju po chvíli odpojil od prístroja a extuboval. Pekne začala sama dýchať a preberať sa k vedomiu. Lekár povedal Jožkovi: „ Buďte chvíľu pri nej.“ Po krátkej dobe chrapľavým hlasom prehovorila: „Bolí ma v krku.“ Jožko ju chytil za ruku a zreteľne artikuloval: „Nevedeli ste dýchať, tak sme vás museli uspať. Mali ste v krku hadičku, aby stroj dýchal namiesto vás, kým sa to nezlepší, preto vás bolí v krku, ale už bude všetko v poriadku,“ uisťoval ju.

„Ja som nespala, videla som vás, veľa ste behali okolo mňa,“ chvíľu mlčala, mlčal aj Jožko.

 Potom znovu prehovorila: „Prosím si pohár vody, Jožko, veľmi som smädná.“

„Vodu vám teraz ešte nemôžem dať, ale navlhčím vám pery s mokrou handričkou.“ Tak aj urobil a spýtal sa jej: „Vy ma poznáte?“

„Ja neviem, každý vám tak hovoril,“ povedala.

„Ale áno, pokojne mi tak hovorte a teraz oddychujte, ste unavená,“ nechcel sa viacej vyzvedať, nechal ju spať.

Hm, mimotelový zážitok? Zahundral si. Bola v bezvedomí, keď ju záchranka priviezla, potom zastavenie srdcovej činnosti, oživovanie... nemohla nič vidieť ani počuť... predsa videla a počula. Nie je to prvý prípad, keď pacienti porozprávali o svojich zážitkoch z druhého sveta. Akí sme v tej chvíli smiešni, keď si myslíme, že sme vrcholom poznania, pritom z iných svetov na nás pozerajú z ľútosťou, ako na nevedomcov Stvorenia.

Po troch dňoch ju prekladali na interné, vtedy chytila Jožka za ruku ona a s tajomným úsmevom mu povedala: „Ste dobrý človek, Jožko, pri vás musí každý vyzdravieť. Dúfam, že sa tam raz stretneme.“

Jožko sa malebne usmial: „Buďte zdravá,“ povedal jej na rozlúčku.

Potom uvažoval: kde sa chce so mnou stretnúť? Na internom, alebo hádam nie... v záhrobí? –

 

Prešlo niekoľko týždňov a znovu stretol Lajka. Vtedy si spomenul, že nezavolal doktorke. Lajko mu však poďakoval, ako to všetko dobre vybavil. Jožko sa len usmial s pocitom: Alžbetka zrejme pochopila. Ponosoval sa mu na bolesť v lakti, ktorou vraj trpí už niekoľko dní. Jožko ho chytil za boľavý lakeť a spýtal sa ho: „Vtedy, keď tá bolesť príde, neudržíš ani prázdnu igelitovú tašku v ruke, všakže?“

Lajko bol síce citlivý človek, ale veľmi emočný. Povahovou dominantou zakrýval nejaký svoj zbytočný komplex.

„Nie, neudržím, prisahám, taká bolesť, že neviem, čo mám robiť,“ povedal Lajko.

„Keby si niekedy priznal, že aj ty môžeš robiť chybu a keby si došiel nato, že niekedy aj väčšiu ako druhý, mal by si ohybnejšiu ruku,“ odvetil mu Jožko. „Presne sem sa ti usádza tvoja tvrdohlavosť a je to zatiaľ len prvým upozornením,“ potlačil mu v lakti a Lajko bolestne skríkol.

„Nerob na mne žiadny hókus-pókus, vieš, že ja takýmto tvojim všakovakým metódam neverím, povedz radšej, čo to je,“ rozhorčoval sa Lajko.

„No, ak si myslíš, že ťa vylieči diagnóza, tak prosím,“ s úsmevom dodal Jožko, „máš epikondylitis.“

„Epi- čo?!?“ Lajko vykrivil celú tvár.

„Epi- to! Tento výbežok sa volá epikondylus,“ ukázal mu na lakťovú kosť. „Podľa toho pomenovali diagnózu, epikondylitis. Žiadny lekár ti nepovie, prečo to je, máš to a hotovo a budeš mať k tomu aj potvrdenie. Zajtra choď k Alžbetke a ona ťa pošle k ortopédovi. Ten ti múdro pozrie snímok, na ktorom nie sú žiadne zmeny a dostaneš aspoň na dva týždne sadrovú dlahu.

Na druhý deň stál Lajko vo dverách ambulancie, pekne nahlas pozdravil a s úsmevom výhercu lotérie povedal: „ Pani doktorka, ja mám epikondylitis.“

Doktorka sa zarazila a zamračene sa spýtala: „A to vám kto povedal?“

„ Zachar povedal,“ odvetil Lajko.

„Tak Zachar povedal,“ pokývala hlavou doktorka, „poďte si sadnúť a pozrieme sa na to.“

Doktorka sa ho povyzvedala a poslala na vyšetrenia.

Lajko sa len usmial a hrdo dosvedčil: „Aj Zachar povedal.“

O pár hodín Lajko opúšťal ambulanciu ortopéda s ofáčovanou rukou, uviazanou na krku. Keď Jožkovi rozpovedal, ako pochodil, ten sa chytil za hlavu a s úsmevom dodal: „To im nemôžeš takto hovoriť, na to sú lekári citliví.“ -

 

Zhruba po dvadsiatich rokoch praxe Jožko podal v nemocnici výpoveď, keď zistil, že sa už profesionálne deformuje. Vlastne ani nevedel, čo zistil, práca sa mu zdala rutinná, a túžba po poznaní ho hnala ďalej. Celý ten rozštiepený svet sa mu spojil v jeden veľký, neoddeliteľný celok. Múry nemocničných stien mu začali prekážať ako väzňovi, túžiacemu po slobode. Chcel vidieť svet aj z druhej strany a nie len vidieť, ale ho hlavne prežívať. Prvým rokom v novom svete ani len nestretol chorého človeka a nikoho, kto by sa bol na nejakú chorobu sťažoval. Možno aj stretol, avšak to nevnímal. Už úplne jasne rozpoznával duše ľudí. Väčšina z nich sa nechá viesť, ešte nenadobudli odvahu, aby sami za seba rozhodovali. Týmto však prechádza každý. Ak nedôjde k zlomu, narastie z toho falošné sebavedomie. Potom len oponujú, aby na seba nejakým spôsobom upozornili, i keď rýchlo prídu na to, že nemajú pravdu, nechcú sa vzdať už vysloveného omylu. Sú aj takí, ktorí prijmú časť niečoho ako vedomosť celku. Napríklad len tým, že poznajú nejaké cudzie slovíčko, dávajú najavo, že poznajú všetko. Najtvrdší sú však tí, ktorí vedia lepšie, ako ten, od koho si pýtajú radu. Ako ich rozoznať? Keď vidia peknú maľbu mačky, spýtajú sa maliara: A vedeli by ste namaľovať aj psa? Namyslenosť ich nepustí, aby videli širší rozhľad u druhých ako majú oni sami. Potom že sa tak darí chorobám.

Raz Lajko zavolal Jožkovi a pozval ho na pivo. Či Jožko prišiel skôr alebo Lajko meškal, na tom nezáleží, ale ako naňho čakal, prisadol si k nemu neznámy pán.

„Mladý muž,“ šeptal a pritom sa stále obzeral, akoby pred niekým unikal, „vy robíte v nemocnici, že?“

„Áno... už nie... teda robil som,“ zasmial sa Jožko do vlastnej odpovede.

„Tam zomiera veľa ľudí, všakže?“ ďalej vyzvedal neznámy muž, ktorý pôsobil výrazom opusteného kola v plote na konci sveta.

„Umiera sa všade, pane,“ zvážnel Jožko. „Ako na ulici, tak aj doma, lenže do nemocnice chodia chorí ľudia, preto sa vám zdá, že sa tam častejšie umiera.“

Do toho prišiel Lajko, pozdravil na celú reštauráciu, aby náhodou nikto neprehliadol, že prišiel. Ťarbavými pohybmi korpulentného tela si prisadol a rozhliadol sa po okolí, koho by ešte zvlášť pozdravil.

Chvíľu ticha využil neznámy muž a šeptom pokračoval. „Veď o to ide, smrť je všade, všade číha a my nevieme, kedy nás dostihne, môže to byť každú chvíľu.“

Lajko zbystril, zamračil sa a rázne dodal: „Tento odkiaľ prišiel?

Jožko ho rýchlo chytil za predlaktie. „Počkaj chvíľu,“ vedel, že Lajko by sa bol spýtal, či z Marsu alebo odkiaľ?

Vtom neznámy pán zašeptal: „Z kostola idem, pane, ale všade je to rovnaké...“

„Ospravedlň nás na sekundu,“ zdôraznil Jožko nutnosť Lajkovi.

Jožkovi už bolo jasné, otočil sa na stoličke smerom k neznámemu nešťastníkovi, jedným ramenom sa oprel o opierku stoličky a druhým o stôl. Lajko pochopil a zatiaľ si presadol k známym k inému stolu. Jožkov hlboký nádych prerušila ďalšia otázka neznámeho.

„Vy musíte vedieť o smrti viac, poznáte ju,“ prehovoril dôvernejším a spokojnejším hlasom.

„To vám niekto povedal?“ spýtal sa Jožko, „alebo ako ste sa dostali k týmto otázkam, hovoríte o tom s niekým?“

„Ale nie, s nikým, veď by ma považovali za blázna. Čítal som jednu knihu a tak som sa zamyslel nad tým všetkým. Od tej chvíle stále častejšie nad tým uvažujem a akosi ma to začalo prenasledovať.“

„Počujete nejaké hlasy, ktoré o tom hovoria?“ upresňoval si Jožko.

„Čoby, nie som blázon, len sa idem z toho zblázniť, neviem sa sústrediť na nič iné, chcem poznať, ako to je a prečo?“

„Upokojte sa,“ povedal Jožko a pridal svoj malebný úsmev. „Tak ako sa nič z toho nestalo pred piatimi minútami, a ani pred hodinou, tak sa z toho nič nestane ani o päť minút, ani o hodinu. Myšlienky môžu byť zradné, ak sa nesprávne používajú, nemáte sa čoho báť. Skroťte svoju túžbu po poznaní ako divého koňa a bude vám k službám. Skúste sa prejsť po lesoparku a sledujte, ako všetko rastie a ťahá sa k životu, ako je všetko v neustálom pohybe. Veveričky skáču v živote a vtáky spievajú v živote, ale nikto z nich nie je životom samým. Aj ľudia len žijú v živote, nie sú životom samým, tak ako smrť je len súčasťou života. Život je vôľa Boha a my v tej vôli žijeme a žijeme tak, ako sa k životu postavíme. Ani človek, ani smrť nemá tú schopnosť , aby vzali život. Vedia len zmeniť formu života.“

„Prečo sa nám teda nezjaví ten Boh,“ spýtal sa neznámy, „koľkým ľuďom by to pomohlo.“

„On sa prejavuje vo svojich zákonoch,“ pokračoval Jožko, „my sme veľmi malé červíky, aby sme mohli vidieť Toho, kto nesie niečo tak veľkolepé. Veď sa len pozrite na nočnú oblohu a to je len malá časť toho všetkého a koľko je toho, čo nevidíme. Vari vidíte svoju vôľu a viete ju chytiť? Nie, neviete. A predsa viete, že ju máte, alebo hádam poprieme už aj to?“

Chvíľu obaja mlčali, potom Jožko pokračoval. „Môžete sa ísť pozrieť na cintorín, uvidíte tisícky mien, ktoré sa opakujú a vám musí byť jasné, že život ide ďalej, lebo cítite, pokiaľ vám to strach z nevedomosti nezastrie. Keď prídete do obchodného domu, pozriete, čo majú a poprípade si kúpite, čo sa vám zaľúbi. Potom odtiaľ odídete a zistíte, že ste to stále vy, ten, ktorý tam aj vošiel, ibaže máte kúpený tovar. A tak je to aj na tomto svete, boli ste skôr, ako ste sem prišli a budete aj potom, ako odídete. Záleží už len na nás, kto s akým tovarom, teda so skúsenosťami, odtiaľto odíde...“

„Myslím, že... teraz som prišiel na niečo, akoby som to už bol vedel,“ povedal neznámy so svietiacimi očami, „neviem, prečo som za vami prišiel, nehnevajte sa, hanbím sa.“

„Vaša úprimnosť vám pomohla, nič iné, opak by bol hanbou,“ dodal Jožko.

Vtom sa obidvaja postavili, muž sa uklonil, stisol mu rukou a s vojenskou dôstojnosťou odišiel.

Jožko hľadiac za ním si zamrmlal: „No vidíte, aj teraz ste zomreli a znovu sa narodili.“

Lajko sa vrátil k stolu aj s pivom, upil si z neho a spýtal sa: „Kto to bol, preboha?“

„Len chcel vedieť, či ide nejaký autobus k nemu,“ odvetil mu Jožko.

„Ku komu?“ vyzvedal ďalej Lajko.

„Však k známemu, pred chvíľkou si spomenul jeho meno,“ zasmial sa Jožko.

„O čom hovoríš? Jaj, s tebou je teda reč,“ krútil hlavou Lajko a pokračoval, „priateľu, ale vieš ty aký problém mám ja?“

„Mal by som vedieť?“ spýtal sa Jožko.

„Mal by si,“ oprel sa Lajko o stôl obidvoma rukami a nahol sa, „vieš, ako ma niekedy v noci bolí malíček na nohe? Zobudím sa a neviem spať, ukrutná bolesť a čím ďalej, tým častejšie, nezakopol som, neudrel som si ho, nič takého.“

„No áno, to by ťa bolelo stále, keby si zakopol. Vtedy, keď ťa to bolí, neznesieš ani len váhu prestieradla,“ podotkol Jožko. „ Učebnicový príklad a vieš, prečo to máš?

„No neviem, veď preto sa ťa pýtam,“ súril Lajko.

„Lebo si meníš chemické zloženie krvi v tele, hlavne, keď sa hneváš na veci, ktoré by si mal prijímať a inak riešiť. Namiesto toho, aby si to pustil, držíš to v sebe, čím narušuješ metabolizmus. Nie všetci sme rovnakí, nemôžeš sa nad všetko stavať, treba sa vedieť aj podvoliť.“

„Prosím ťa, som obyčajný remeselník,“ oponoval Lajko, „ale vieš dobre, ako ma hnevá, keď niečo nejde tak, ako by malo ísť a hlavne, keď sa robia špinavosti, ja by som vtedy... ide ma roztrhnúť,“ dobrú buchol Lajko päsťou do stola.

„To je jedno, či si remeselník alebo prezident, ale zákony prírody pôsobia rovnako pre každého, či je vzdelaný alebo nevzdelaný,“ vyhŕkol jedným dychom Jožko, až sa zadýchal.

„Ja viem, ale ja som už taký, čo mám robiť“ snažil sa utíšiť situáciu Lajko.

„Tak ti to poviem inak,“ už sprísnil aj Jožko hlas, „kto ťa ovláda a kto je ten, kto sa v tebe hnevá? Si to ty alebo niekto s tebou ťahá za nitky?“

„Mňa veru nebude nikto ovládať, ja ovládam sám seba,“ uisťoval sa Lajko.

„No práve preto, len ty môžeš zmeniť to aký si,“ oponoval mu Jožko

„To nie je len tak, ako si ty myslíš,“ začal si protirečiť Lajko.

„No veď preto ma dobre počúvaj,“ Jožko pochopil, že mu nijak inak nevie pomôcť pre jeho tvrdohlavosť a silné ego, ktoré mu pravdepodobne prinesú do budúcna ďalšie choroby. Pritom by Lajko mohol mať pekný, veselý a hlavne zdravý život, keby bol k sebe trochu úprimnejší.

„Hovor teda, od čoho to je,“ vyzvedal netrpezlivo Lajko.

„Do kĺbových chrupaviek sa ti usádzajú soli kyseliny močovej, ktoré tam kryštalizujú a to ti spôsobuje tú veľkú bolesť. Volá sa to lámka, pakostnica, dna alebo ak chceš, uratická artritída,“ začal mu vysvetľovať Jožko a porozprával mu, aké vyšetrenia bude musieť absolvovať, akú liečbu dostane a akú diétu bude musieť dodržiavať.

„A nieže zajtra povieš Alžbetke, o čom si počul a od koho to máš!“ upozornil ho Jožko so zdvihnutým prstom.

„Nie, čo si malý, nič takého nepoviem, už si ma minule poučil,“ sľuboval Lajko.

Na druhý deň Lajko poslušne porozprával doktorke o svojich zdravotných problémoch. Tá ho poslala na vyšetrenie. Keď prišiel s výsledkami, doktorka ho usadila a najskôr mu vysvetlila akú chorobu má.

Lajko len prikývol hlavou. „Ja viem.“

Potom mu doktorka porozprávala o celom liečebnom postupe.

Lajko zas len prikývol hlavou. „Ja viem.“

Napokon ho oboznámila s diétou, ktorú pri tejto chorobe bude musieť dodržiavať, usmiala sa a po stole mu dlaňou prisunula už vopred napísaný lekársky predpis.

Lajko s vypleštenými očami a s úsmevom nepríčetného dodal: „Ja viem, aj Zachar povedal.“



<< naspäť

Tel.: 0902 417 471